Kedy si zoberieme príklad od Nemcov? Asi nikdy.

Dnes som strela pred bankou známeho. Pozdravili sme sa a zarozprávali. Dlho sme sa nevideli. Do piatich minút sme zhrnuli život za posledné obdobie a vo chvíli, kedy mal ísť každý svojou stranou, magnetom ma pritiahol. Ponúkol sa, že ma domov zvezie, ide vraj okolo.

Nezaváhala som ani na chvíľu, vždy uprednostním pohodlie pred trmácaním sa MHD-éčkou. Z centra mesta sa na naše sídlisko dá dostať rôzne, veď všetky cesty vedú do Ríma. Ale vážne. Môj známy zvolil cestu okľukou. Aj som sa ho na to spýtala, prečo nejde priamo. Jeho odpoveď bola, „lebo míňame tri svetelné križovatky a keďže nie som čarodejník, neviem zabezpečiť, aby na všetkých bola práve pred naším príchodom zelená“.

Nedalo mi nesúhlasiť. Na aj na svetelných križovatkách stráca človek čas. A koľko!

Cesta okľukou na naše sídlisko je priama, bez akejkoľvek prekážky, ak nerátam nedisciplinovaných chodcov, ktorí jazdia takmer v strede vozovky a iné nepredvídateľné okolnosti či indivíduá. Priamou, bez prekážkovou bola aj dnes, ale iba v smere našej jazdy. V opačnom smere boli minimálne na troch miestach stojany označujúce „prekážku na ceste“. To by nebolo nič nezvyčajné, veď slovenské cesty či už miestne alebo cesty prvej triedy, nevynímajúc diaľnice majú raritné postavenie v rámci celej Európy.

V našom prípade sa nedalo prejsť bez komentára.

– Veď iba minulý rok tu dávali nový koberec a už ju „lepia“, vraví pán z vedľajšieho sedadla.

– Áno, pamätám si. Pripomína mi to trvalo udržateľné pracovné činnosti na cestách.

– Veru, chýba tu systém a disciplína ako v Nemecku. Pri takej príležitosti, ako teraz, rád spomínam na Piťa. Môj kamarát Piťo bol odjakživa veľký špekulant. A tak sa vybral po „nežnej“ na skusy do sveta. Do Nemecka. A myslel si, že ako na Slovensku, tak všade. Prišiel s partiou do Nemecka na banské povrchové stavby. Ich prvou úlohou bolo zaviesť v banských spojovacích chodbách elektrické vedenie. K práci dostali všetko, čo potrebovali a prácu mali urobiť v časovom limite. Ten samozrejmé splnili, Piťo bol vždy pracant, ale špekulant. Na odovzdávke mu ale sánka spadla. Posledné metre spojovacej chodby ostali bez elektriky, káble ostali stočené pri nohách. Ako vždy, ohradil sa svojou príslovečnosťou, „už nemáme čím upevniť tie káble“.

– Ale ja som vám dal toľko všetkého k práci aby ste mali akurát, takže tu žiadne výhovorky neplatia.

A tak milý Piťo s partiou dostali hneď na úvod ponaučenie. Najprv si museli ísť všetko potrebné k práci kúpiť, prácu dokončiť a potom dostali za prácu zaplatené.

– To vážne?

– Vážne. Tak sa skončilo Piťovo špekulovanie kedy, koho, kde a ako oklamať. Nemcov neradno v tomto smere skúšať.

A stačilo by tak málo, keby každý jednotlivec, závod i veľká korporácia zobrala zodpovednosť za svoju prácu a za výsledok práce po určitú dobu ručili. Vtedy by sa nestávalo, že slovenské cesty treba lepiť dvakrát do roka.