Peniazmi za šťastím…

Nejeden z nás spoznal pocit neviditeľnej sily, ktorá sa dostaví, keď bez dlhého uvažovania

vyhodí desať či dvadsať eurovku, len tak, za hocijakú blbosť, ktorú možno nikdy nevyužije… , s pocitom, len aby mal. Potom založí do skrine, po čase do pivnice, do garáže… . Aby mal viac ako včera, viac ako sused Kováč, spolužiak Novák, aby držal krok s rodinou Mrkvičkových… .

Zvláštna sila premkne človeka vo chvíli, kedy sa tak deje… , lebo nejaký vnútorný hlas zvnútra, zhora, zboka hlási, že prídu zas. Objavia sa v našej peňaženke na krátky čas a opäť zoberú uhla a poď ho do spotrebiteľského koša, aby v ňom nechýbalo, aby bol naplnený po okraj. Našimi chechtákmi.

Aký to silný magnet ekonomiky, ktorá by uviazla na mŕtvom bode, keby nebolo nás, ochotných zákazníkov, ktorým vždy niečo chýba… .

Prečo je tomu tak?

Pretože do našich domovov, do našich peňaženiek sa vkradol životný štýl míňania peňazí na nepotrebné veci. Tento model života vehementne podporujú veľké kapitalistické korporácie. Sú géniovia v pôsobení na ľudí, vedia ako na nich, aby boli voči peniazom ľahostajní a neopatrní. Robia všetko preto, aby našli a vždy vylepšujú spôsoby, ktorými podporia v nás zlozvyk zaobchádzania s peniazmi a ich míňanie na hlúposti.

Kapitalistické korporácie neinvestujú svoje zisky na budovanie kvality svojich výrobkov a propagáciu kvality. Oni len vytvoria pre nás kultúru, kedy sa stávame nespokojnými, kultúru, v ktorej sa kupuje oveľa viac vecí, než je potreba a na tento proces použijú jednoduchý nástroj, peniaze. Peniaze nás spotrebiteľov.

Dnes som bola očitým svedkom rozhovoru, lepšie povedané monológu pokladníčky v našom sídliskovom obchode s OTO (občan trvale opálený) občiankou, ktorá platila za nákup zablatenou päťdesiat eurovkou. OTO občianka nemala na svoju obhajobu žiaden argument. Dostalo sa pohľadu aj nám ostatným a naozaj, akoby ju v blate váľala a potom sa rozhodla ísť na nákup. Poslednou vetou to pani pokladníčka dokonale vystihla, „však vy na nich nerobíte, tak si ich nevážite… .“ Ale vrátim sa k téme.

Ako sa im to podarilo?

Jednoducho. Vybudovať konzumnú spoločnosť nebolo pre veľké korporácie, ktoré ovládajú svet ťažké. Bolo to jednoduché. Ľudia potrebovali a potrebujú životný štýl s dostatkom voľného času, voľných večerov, voľných víkendov a počas nich sú nám systematicky očkované rôzne pôžitky, zábava, nuda a nezmyselné míňanie peňazí „pretože to je normálne“. Neprispôsobiť sa tomuto javu, by znamenalo „nebyť IN“, nekráčať s dobou… , a v konečnom dôsledku na ľahké sa dobre zvyká. Aké smutné, že za svoje pohodlie musíme niekomu platiť. Platíme za pozeranie televízora a reklám, za používanie mobilov a veci, ktorých nadmerné používanie škodí nášmu zdraviu… , za kultúru, ktorá bola vytvorená za účelom, aby sme boli unavení, chorí, vyhladovaní po pôžitkoch, po zábave, za ktorú sme ochotní veľa platiť; aby v nás rástla túžba pokračovať a nikdy neprestať. Mimochodom, viete, čo znamená slovo reklama? Re/klam/a je opakovaný klam.

K čomu je to dobre?

K tomu, aby sme si uvedomili, že z nášho života sa dávno vytratili také prirodzené aktivity, ako čítanie, prechádzky do prírody, ručné práce, meditácie, starostlivosť o kvetinovú záhradku pred domom, pestovanie zeleniny za domom, pečenie chleba či príprava domácich zaváranín… .

Ako z bludného kruhu von?

Uvedomením si, že zlodeja, ktorý sa vkradol do nášho života možno zlikvidovať. Možno ho zlikvidovať tým, že sa budeme brániť, nestaneme sa závislými a čo najskôr sa oslobodíme spod jeho nadvlády… , aby nám ostávalo v peňaženkách viac bankoviek, ako doteraz. Uvedomením si toho, aby sme kupovali len to, čo skutočne potrebujeme, nie to, čo chceme vlastniť, lebo to, čo vlastníme, nemusí znamenať, že potrebujeme alebo budeme potrebovať. Uvedomením si, že západné krajiny boli vybudované NIE na princípoch uspokojovania skutočných potrieb zákazníkov, ale prehnanej túžby MAŤ a BYŤ závislým.

Pri tejto príležitosti som si spomenula na priateľku, esbeeskárku, ktorá neskutočne miluje svoju prácu. Vždy, keď sa stretneme a máme príležitosť dlhšie porozprávať hovorí, že túto prácu nemôže robiť každý. Musí ho práca baviť a napĺňať… a ju naozaj baví. Baví ju do momentu, kedy musí odháňať OTO občanov či bezdomovcov od kontajnerov obchodného centra, ktorý stráži. Hovorí, „vždy ma premkne taká ľútosť, keď je kontajner plný potravín – mlieka, vajíčok, chleba, zeleniny… jeden deň po záruke a nič z toho si nemôžu zobrať“. Ujde sa jej iba smutný pohľad otcov, matiek, detí, ktoré mali v živote menej šťastia, ako mnohí z nás. Keď sa informovala u kompetentných, prečo je to tak, dostala odpoveď, ktorá by vyrazila dych každému: „vraj je to neekonomické a vyžadujúce rozsiahlu administratívu“. A pritom je toľko subjektov, ktorí by si vedeli s odpadom rady aj bez kadejakých papierovačiek. Treba si len uvedomiť, že každá minca má dve strany.

Záver

Píšem tento článok v adventnom čase, období očakávania príchodu Ježiša Krista do našich sŕdc, do nášho domovov. V čase, kedy prvý krát po mnohých rokoch sa vo mne zahniezdil pocit mať väčšiu radosť zo snehových vločiek, ktoré budú krášliť svet; z ticha čarovných chvíľ, kedy budem môcť hlbšie precítiť zmysel života; zo spevu vianočných kolied; z prítomnosti blízkych a významných ľudí, ktorí pre mňa znamenajú oveľa viac, z pohľadu na hviezdy na nebi uvažujúc o svojom nekonečnom šťastí; ako zbytočnosti ukryté v hmote veľkých korporácií… .

Prajem všetkým krásne, pokojom a spokojnosťou naplnené vianočné chvíle.

Prajem Vám uvedomenie si pominuteľnosti šťastia.

Prajem Vám silu dozrieť.

Prajem Vám schopnosť prijímať a šíriť lásku po celý nadchádzajúci rok.