Kríza verzus duševné zdravie

Strata zamestnania, práca za minimálnu mzdu, sťažené podmienky podnikateľov, platobná neschopnosť obchodných partnerov, neprehľadná legislatíva, zadlženosť voči bankám, priamo ovplyvňujú duševné zdravie tých členov rodiny, ktorí si uvedomujú svoje postavenie, svoje záväzky a zodpovednosť z nich vyplývajúcu.

„Obávam sa o svoje zdravie“, povedala mladá žena v rade predo mnou svojej rovesníčke.
„A myslíš, že ja nie?“
Vykladajúc zakúpený tovar zo svojho nákupného vozíka som okom mrkla na posúvajúci pás predo mnou. Karfiol, mrkva, baklažán, mandarinky, šampiňóny, hrach, kmín, chlieb, víno, majoránka, V podstate všetko živé potraviny.
Až neskôr som si všimla ich outfit. Botasky, krátke športové nohavice, značkové trička, cez ramená prehodené mikiny. Cestou z prechádzky sa iste zastavili v nákupnom centre. Na prvý pohľad bolo vidieť, že robia veľa pre svoje zdravie. Telo nie v zajatí tuku, ale svaly pod zdravou pokožkou.
„Závidenia hodné postavy“, hovorili pohľady ostatných žien.
Neboli profesionálne športovkyne, lebo s jednou som sa pred rokmi stretávala vo fitness. Zamyslela som sa, prečo tie obavy. Odpoveď nebolo treba hľadať v slovníkoch, ani encyklopédiách. Ako som sa neskôr dozvedela, známa z fitnes, volajme ju Iveta, prišla o prácu a jej manžel po srdcových komplikáciách nemohol ďalej vykonávať doterajšiu prácu. Zamestnávateľ ho preradil na pracovnú pozíciu, zodpovedajúcu jeho zmenenému zdravotnému stavu. Tým sa mu znížil príjem o 300 €.

Na každom kroku počujeme: kríza, je kríza, to spôsobuje kríza, to vyvoláva kríza…. Kríza je síce ženského rodu, ale nie je žena. Muži občas obviňujú svoje ženy z toho alebo onoho a ženy si tiež neraz poťažkajú na svojich mužov. OK, som žena a občas sa mi „podarí“ zapríčiniť krízu v rodine. Na tej poslednej sme sa podieľali obaja. Dnes viem, mohla som reagovať ináč, ale v tej chvíli sa ináč nedalo. Potom som plakala, bolelo ma srdce, v noci som sa budila, lomcovali mnou výčitky… Život je už taký, akosi ho na emočnej úrovni nezvládame. Kde je príčina daného stavu?

Kríza je následok nezvládnutých emócií. Je to stav, kedy človek stráca pôdu pod nohami, duševnú pohodu, pokoj, reaguje v afekte a následkom je stres, ktorý prechádza do depresie..
Ak je rodina najmenšia spoločenská jednotka, kde sa nevedia dohodnúť dvaja a v slabej chvíli nezvládnu emócie, ako môžeme očakávať od väčšieho celku, že bude konať čestne, spravodlivo a v prospech všetkých?

Slovenská bilancia pacientov hľadajúcich pomoc u odborníkov je bezútešná: do pol milióna pacientov ošetrených v psychiatrických ambulanciách v roku 2012 chýbalo len sto tisíc, a to je čo povedať na také malé Slovensko. Z celkového počtu ošetrených pacientov bolo takmer päťsto tisíc ošetrení afektových reakcií, čo je vlastne prejav osobnosti pod vplyvom nezvládnutej emócie.

Alarmujúci fakt na štatistike vyšetrených pacientov na psychiatrických ambulanciách je údaj, že viac ako 95 % bolo pacientov vo veku od 55 do 59 rokov. Teda kategória, ktorá mala v období „nežnej revolúcie“ odpracovaných iba 5 – 8 rokov svojho produktívneho života, absolventi vysokých škôl o čosi menej. Ľudia, ktorí vítali zmenu a tešili sa na nastupujúci spoločenský systém, ktorý im zabezpečí šťastnejší a spokojnejší život. Príčina a následok, ani vo sne ich nenapadlo, aký bude. Zmena a pád, absolútna tragédia národa. Táto veková kategória sa veľmi ťažko prispôsobila informačnej dobe a technológiám, ktoré 21. storočie vnieslo na trh práce a do celospoločenského života. Pravdou je bohužiaľ aj to, že zotrvať na starých metódach je také isté, ako obliekať si celý život jedny šaty.
Dostávam sa k jadru veci, chcem odhaliť, kto spôsobil alebo spôsobuje krízu? Odpoveď jednoznačná a nekompromisná: človek, ľudia! Spôsobili ju ľudia tým, že dovolili dravým kapitalistom prienik exportu vlastných výrobkov do našej krajiny, čím zmnohonásobili vlastnú výrobu a zmrznutie našej vlastnej. My sme pritom, ak si dobre pamätám, v tom období vôbec nepatrili medzi rozvojové krajiny, ale absolútne sebestačné.

Pravou príčinou krízy je absencia výroby a odbytu. Následkom tohto javu je strata pracovných činnosti, zníženie príjmu, nedostatok ekonomického zabezpečenia a napokon duševného zdravia občanov.
Naša republika je dnes v štádiu, kedy vlastných výrobkov máme menej ako šafranu a nemusíme sa zaoberať ich exportom. Dostali sme sa do štádia, kedy prioritou bude riešiť stres, depresiu, frustráciu, strach zo samoty ľudí, strach zo smrti, strach zo zošalenia, samovraždy, lúpeže, kriminalitu.

Ako málo stačí, iba štvrťstoročie na to, aby sa zmenila republika na nepoznanie. Ktovie, čo na to hovoria naši otcovia a pradedovia v hroboch… tí ktorí tak krvopotne budovali túto krajinu.