Mladí a skúsení, sen všetých firiem

Snáď nechcete mať , pán absolvent, hneď vysoký plat?!
Táto otázka mi rezonuje v hlave dodnes. Stačilo by mi mať spočiatku o čosi vyššií plat ako je , u nás najčastejšie ponúkaná, minimálna mzda. No ani to nie je vždy výhra. Treba pomáhať aj rodičom a vracať im finančné prostriedky skôr, než sme si mysleli, že ich budú naozaj potrebovať. Sú nezamestnaní (aktuálny stav 14% občanov Slovenska).

Ak cez telefón prezradíte potenciálnemu zamestnávateľovi svoj vek, tým, že sebavedomo vyslovíte, že máte tridsaťročnú prax, tak ste sa práve potopili. Pán sa zamyslí a odpovie: „Ale vy ste už pre nás stará“ (reálna situácia!). A mladý človek bez praxe je zas BEZ PRAXE. Hľadaná je ideálna skupina zamestnancov a základnými merítkami sa stávajú vek a skúsenosti. Myslela som si, že vekom sa skúsenosti nabaľujú a tak sa človek zlepšuje. No vyzerá to tak, že najlepšie urobíte, ak ostanete stále mladí a máte viacročnú prax. Ach, tí „ideálni“ zamestnávatelia.

Nájde sa jedna možnosť… Absolventská prax, kde nie je stratový podnik a v podstate ani zamestnanec. Neplatí za ňu ani jeden zo zúčastnených subjektov. Všetko vybaví úrad práce. No čo robiť, ak sa stane, že vás nikam nevezmú, pretože pre vás nemajú relevantnú prax z odboru, ktorý ste vyštudovali? Prípadne vzniká iný problém. Doba, ktorú je úrad ochotný platiť je pre zamestnávateľa nízka. Úrady práce nemajú vždy, podľa ich vyjadrenia, dostatok peňazí a z tohto dôvodu dajú možnosť praxe viacerým absolventom no na kratšiu dobu (3 mesiace). Kam to však smeruje, ak to zamestnávateľovi nestačí? Existujúca pomocná ruka nie je nápomocná ani jedej ani druhej strane. Popritom by absolvent pracoval najradšej za poriadnu mzdu a na pracovnú zmluvu. No, vážená spoločnosť, ideálna skupina potenciálnych ľudí, ktorých by ste radi zamestnali, sa ťažko vytvára. Sme mladí, sme šikovní, dajte nám šancu a svoj tím, či najstaršieho zamestnanca, ktorý nás naučí to potrebné a najpodstatnejšie.

Roky driny – u mnohých! pokračujú ďalšou drinou. Naši rodičia nie sú zvyknutí, že sedíme doma. Investovali do nás ako do rýchlo rastúceho nádejného podniku. No po uplakaných promóciách často nasleduje krik zo zúfalstva našich rodičov. Nerozumejú prečo je to tak. Drahé mamy a otcovia, sami by sme chceli byť už samostatní, vo vlastnom byte, dome, no čaká nás ešte niekoľko krušných chvíľ.

Absolventká prax, skúsim si ťa nájsť. Ak budeš spokojná, zaradím sa medzi elitu a vezmú ma niekam, na lepšie miesto, kde si našporím na minimálny dôchodok. Buď pozdravená.