Novinári, vstúpte si do svedomia, ak nejaké máte…

Radosť zo získanej olympijskej medaily Nasti Kuzminovej som už vyjadrila predchádzajúcim príspevkom na blogu a netajím sa ani zimomriavkami pri pohľade na stupne víťazov, slovenskej hymne a ani slzou v oku, slzou radosti nad dosiahnutým úspechom.

Ako hovoria mnohí úspešní, úspech je prirodzená vec. Na úspech má každý právo. Úspech môže dosiahnuť naozaj každý. Z úspechu sa každý teší. Byť úspešným sa dá naučiť v prostredí, ktoré vytvára podmienky naň. Úspech nie sú len výsledky, z úspechu sa treba tešiť. Úspech treba priať jeden druhému… najmä tomu, kto niečo pre dosiahnutie úspechu robí. Takou je aj „naša“ Nasťa.

Slovenská výprava odišla na olympiádu s očakávaniami, za ktorými bola aj značná dávka neistoty. Tie hneď druhý deň rozohnala obhajkyňa zlatej medaily spred štyroch rokov Anastasia Kuzminová. Náhoda? Asi sotva. Šťastie? Trošku. Za každou medailou je tvrdá drina, systematická práca a vnútorná túžba zvíťaziť. Stalo sa. Fantastická športovkyňa, zodpovedná mama. Obhájila medailu, preukázala vďaku športovému klubu, ktorý ju prijal a ona sa odmenila celej krajine, v ktorej žije. Dosiahnuť ju chcela o to viac, že bojovala v svojom rodisku. Slováci sa jej odmenili neprajnosťou, akreditovaní novinári sa predbiehali v informovanosti postoja Nasti k Rusku… akoby to bolo ich prioritou. Jej najbližší sa ju snažili chrániť pre bulvárnym hyenizmom… no neuchránili. Novinárskym hyenizmom jej vliali do žíl vnútorný nepokoj, ktorý sa prisal na zodpovednosť kolujúcu v jej žilách.

Trúfam si povedať, že to boli faktory, ktoré nepriaznivo ovplyvnili jej ďalšie pôsobenie a možno obrali Slovensko o nádej na zisk ďalšej medaily.

Viem, jednou zo zásad olympizmu je úcta a rešpekt k tomu druhému. Táto zásada by nemala platiť iba u samotných športovcov; touto zásadou by mali žiť aj diváci a tešiť sa z úspechu každého športovca. Športovci by mali byť odolní voči tlaku verejnosti, tlaku novinárov. Avšak aj novinári by mali pristupovať k svojej práci maximálne zodpovedne a hlavne profesionálne. Športoví reprezentanti sú ľudia zodpovední, s črtami jedinečnosti a individuality, inými povahovými vlastnosťami, inými postojmi, inými reakciami, ktoré treba mať neustále na zreteli, očakávajúci podporu z každej strany, teda aj od novinárov. Čo by sa im bolo stalo, keby jej boli prejavili úprimnú radosť, povzbudili do ďalších súbojov; čo by sa bolo stalo, keby sa tešili z jej úspechu? Nič, vôbec nič. Rýpali sa v nej provokačnými „pribudne ďalšia medaila?“ Vraj len informovali… čo by sa bolo stalo, keby boli s úprimnou radosťou informovali verejnosť a bulvár okorenili o tak citlivú tému, ako je vzťah k rodnej krajine nakoniec? Nie, oni to zobrali zhurta, aby rozptýlili jej sily, zodpovednosť, výkon… aká hanba!

Nečudo, že odmietla slovenských novinárov… zašli za hranice ľudskosti.

Nasťa…, hoci po tomto incidente sa ti bude ťažko prichádzať so „našej“ krajiny… ty sa nevzdávaj, ide o tvoje úspechy.