Včera Róbert Fico vyslovil, pre Slovensko, nádejnú myšlienku, ktorá dokladuje jeho chuť v roku 2014 nebyť v politike. Za slovami – „Nechcem, aby prezidentom bola bábka odtrhnutá od reality“ – očakávam jeho rázny čin. Zrieknutie sa svojej kandidatúry na post prezidenta a následná abdikácia chuti ujsť pred zodpovednosťou.

V slovenskej politike pôsobia už iba dva dinosaure späté s čiernou dierou Vladimíra Mečiara. Konečne odchádzajúci Gašparovič a protagonista bábkohry o sociálnosti Róbert Fico.

Včera, v momente, keď Rado Procházka zvrtol debatu prezidentských kandidátov na otázku obrovskej armády nezamestnaných na Slovensku, Róbert Fico zbledol a krv z jeho tváre sama odišla na transfúznu stanicu.

Bol to moment, kedy achilovka jeho obsahu, formy a výsledku vládnutia si ľahla druhýkrát pod skalpel. Samozrejme nie chirurgický, ale pod nôž verejnej mienky.

Model, ako začneš, tak aj skončíš sa mu po ôsmich rokoch vracia, ako neodbytný bumerang. Prvé rokovanie jeho vlády, potom čo sa dostal k moci v roku 2006, sa nekonalo pod dohľadom mikrofónov rokovacej miestnosti úradu vlády. Boli to priestory Bôrika, kde sa tajne tretíkrát parceloval majetok občanov Slovenska. Samozrejme preSmer-ovaný k mecenášom a s rovnakou samozrejmosťou k marxistom „podnikateľom“ evidovaným v členskej základni Smer-SD.

Fakt, že práve Róbert Fico je bábkou odtrhnutou od reality, dosvedčuje aj jeho strach dať odpoveď na popíjanie Coly v byte na Vazovovej ulici.

Ak by na Slovensku žil Roald Dahl a domorodé obyvateľstvo milovalo čierny humor, potom Slovensko by sa otriasalo smiechom nad všetkým, čo tu Róbert Fico dokázal za 8 rokov vládnutia vytvoriť. Neprivatizovaním sprivatizovať Telekom, aby zaplatil účet za Colu Haščákovi. Postaviť najdrahšiu diaľnicu sveta v podobe R1. Z dvojciferných čísiel rastúcu ekonomiku dostať takmer k nule, pritom ešte v decembri 2008 sršal bodrým vtipkovaním birmovaného komunistu o tom, že kríza sa Slovenska nedotkne, aby o chvíľu blábolil o idiotoch a ich vplyve na nezamestnanosť. Rozvrátil verejné financie spôsobom, ktorý by sme márne hľadali aj v krajinách tretieho sveta. Čo opatrenie jeho moci, to rana z milosti občanom.

Dnes pod hranicou chudoby živorí na Slovensku 369 tisíc dôchodcov.

Od septembra 2012 pribudlo 147 257 nových nezamestnaných. Ich rady rozšírili ľudia, ktorí sa dovtedy živili umom a prácou v kategórií živnostník. Od toho istého dátumu bolo ukončených alebo zrušených 51 289 živností.

Dnes je nezamestnanosť na Slovensku najvyššia od vstupu do Európskej únie. Je to svetový unikát. Pretože za desaťročné obdobie boli pri moci hlásatelia sociálnosti, sociálneho štátu, solidarity a istôt najdlhšie. Sedem rokov. Dnes sa protagonista mýtu o sociálnosti vysmieva do tváre aj svojim voličom. Rodičom, ktorí vidia svoje vzdelané deti nie v podmienkach dôstojného života v zamestnaní, ale na chodbách úradov práce. Deťom, že ich rodičia živoria po odpracovaní desiatok rokov pod hranicou biedy.

Včera som si od Róberta Fica vypočul, že prezident nemá zasahovať do právomoci exekutívy. Vlády. Rozmýšľam, či súčasný predseda vlády žije už viac ako 8 rokov v presvedčení, že riešenie nezamestnanosti na Slovensku síce je povinnosťou premiéra, ale o má takú úctu k sebe samému, že ani tu nezasahuje do vlastných právomoci.

Od chvíle, keď Človek vyšiel z prítmia jaskyne platí jedna a tá istá zásada. Bez ohľadu na schopnosť, zručnosť a dôvtip ľudí žijúcich v jednotlivých štátoch.

Hojnosť národa, spoločnosti, vždy bola závislá na jedinej rovnici. Na pomere počtu tých, ktorí sú zamestnaní spoločensky užitočnou prácou a počtom tých, ktorí zamestnaní nie sú.

Ak zoberiem do úvahy fakt, že na špičku politického a spoločenského života boli voličmi etablovaní zlodeji, ktorých životná úroveň rastie neskutočným tempom, potom nezostáva nič iné iba veriť, že na dno má občan Slovenska ešte ďaleko. Deň po dni hlbšie a hlbšie, lebo je tu dosť tých, ktorí ho prehlbujú.

Čo znamená dnešné zistenia pre zajtrajšok ?

Sú pravdivé, iba v koryte sociálnosti, solidarity a istôt sociálneho štátu medzi pomyselnými kameňmi zasychá krv.

A v nej neutichajúce hlasy dvoch skupín.

Na strane jednej tiché ďakovanie miliardárov, vlastníkov Smer-SD, za ďalšie miliardy a na ich protipóle hlasy voličov Róberta Fica s hlučným ďakovaním za sociálne dávky.

V akej „nádhernej“ harmónii rovnováhy sa tu uplatňuje jediný „zákon“ sociálnych demokratov.

Počúvam, že nám chýbajú muži odvahy, že občania sú naplnení strachom. Neverím.

Ak šesťročné múdre dievčatko Matilda, našlo odvahu a povedalo zlodejke, riaditeľke, aby vrátila Jenny ukradnuté peniaze a ukradnutý dom a aby odišla preč, potom je tu iba jedna štvrtina oprávnených voličov, ktorým chýba nielen odvaha.

Zostávajúce tri štvrtiny dospelej populácie nepotrebuje odvahu, ale gesto humánnosti.

Svojim hlasovaní zbaviť Róberta Fica ponižujúcej roly , aby sa nestal „prezidentom v pozícií bábky odtrhnutej od reality“.

© Francisco Goya