Stále sa ma nejaký článok o secrete snaží vystrašiť na smrť,

lebo sa v nich píše, že nielen negativné konanie, ale už aj krivá myšlienka, privolá na mňa smršť nešťastí, biedu, svrab a isto mi, minimálne, spadne strecha na garáži. Dokonca ohrozujem svojou potencionálnou „neláskavosťou“ ešte aj moje potomstvo a všetkých, s ktorými zdielam nejaký zlomok špirály DNA. Platí to vraj aj opačne – za dobrotu na dobrotu. Tak som si roky chcela čosi, hoci aj nasilu, uchmatnúť tiež.

Žiaľ, nie som práve prototypom pozitivizmu a preklápať kvantum môjho myslenia a konania do „slniečkových“ polôh, mi žerie fúru energie.

Napríklad dnes: Prvú dávku som vydala pri potláčaní zhnusenia a odporu voči exotovi, čo si prisadol ku mne v električke. Katastrofálne mu smrdeli nohy ešte aj cez topánky. Karhala som sa za prízemnosť a nútila sa vydolovať pre neho ospravedlnenie a vysvetlenie. Možno robí, čo môže a nevie sa, chudák, zbaviť nejakej strašidelnej plesne? Obliala ma hrôza, že by som najbližšie mohla byť podobne postihnutá, preto som sa snažila myslieť láskavo a v tichej modlidbe som žiadala pre neho úľavu a pre seba odpustenie prvotného negatívneho impulzu, keď som ho v duchu posielala do čerta, alebo aspoň o päť radov sedadiel za mňa. Ďalšia energia pošla na anulovanie „zlého“ myslenia. Na znak kajania som sa zaviazala, vydržať sedieť v tom smrade. Po štvrť hodine som vystúpila totálne vyflusnutá. Podľa všetkého by som mala byť „za vodou“, lebo som uregulovala svoj negativizmu, ale, z toho smradu a ešte aj z toho, že do takej samozrejmosti, ako je blahosklonnosť, sa aj po rokoch drezúry musím nútiť, mi bolo akurát tak na grcanie. Stále ma tá „dobrosť“ neprepadne sama od seba. Prisámvačku, roky som sa snažila kontrolovať a v zárodku korigovať svoju nepokornú prirodzenosť. A už mám toho plné zuby!

Nehovorím, že hneď zajtra napíšem pod fotky decka mojej známej, vylepovaných priebežne na FB, že sa ho zakaždým zľaknem. Ani nemienim strieľať tých, čo ma naštvú. Len už nebudem plytvať energiou na to, aby som radila spiatočku a presviedčala samú seba, že sa zo mňa raz stane Matka Tereza.

Zostávam vďačná osudu za to, čo dobrého mi doteraz nadelil, ale, ak ma zase raz „poteší“ tým, čo si mohol odpustiť, nebudem ďakovať aj za zlé.

Vraciam sa do normálu a ak tým niečo pokašlem, asi si to zlíznem najneskôr v budúcom živote. Ale, najbližšie, keď okolo mňa prejde ženská, čo má na centimetri štvorcovom viac vlasov, ako ja na celej hlave, jednoducho kašlem na univerzum a budem jej ich závidieť!

Tak, poručeno, výdych, nádych, idem si myslieť čo chcem a niekedy to aj odprezentujem. Takto nejak približne:  Nabudúce tomu smraďochovi poviem, že pleseň na nohách sa môže prihodiť každému, ale keď si nemieni umývať nohy, nech nechodí medzi ľudí, bo prasce žijú v chlievoch! Fujha, ale sa mi uľavilo!