Štátny rozpočet a dôchodky

Nie som expertom na tvorbu systémov, len sa pozerám na vec okolo dôchodkov a rozpočtu z pohľadu smrteľníka. V nasledujúcich blogoch sa budem venovať niektorým týmto problematickým odvetviam. Pretože nerozumiem „zložitosti“ niektorých výpočtov a hlavne nerozumiem odborným bla bla bla  debatám, ktoré tak ohurujú široké masy, no v skutočnosti nám nepovedia nič.

Prvá úvaha na tému štátneho rozpočtu. Nerozumiem jednej veci. Ako si môžu riaditelia, ministri či jednotlivé odvetviach platené z našich daní vyplácať odmeny, ak je štát  v strate? Aké kroky by mali nasledovať?

1. Zákon o zákaze vyplácania akýchkoľvek odmien, pokiaľ je štát v deficite.
2. Zákon o znížení platov štátnych zamestnancov vo výške ročného deficitu štátu.

a)      Verejní funkcionári, výkonná  a zákonodarná  moc. Zníženie platov týchto verejných, najvyšších činiteľov by predstavoval trojnásobok ročného deficitu. Čiže ak by mal štát deficit 3%, tak ich platy by klesli o 9%. Jednoducho majú zodpovednosť za riadenie štátu a do týchto funkcií šli dobrovoľne s úmyslom štátu pomôcť a nie ho okradnúť. Je to síce utópia, ale možná.

b)      Ostatní radoví  štátni zamestnanci na ministerstvách. Pokles platov vo výške dvojnásobku deficitu. Sú to vládou deklarovaní „experti“, tak nech sú aj zodpovední.

c)       Všetci štátni a verejní zamestnanci  – pokles platov o výšku ročného deficitu.

1. Zákon o znížení celkových nákladov štátnych orgánov na dvojnásobok deficitu. Tu by však muselo dôjsť k odlúčeniu školstva a zdravotníctva. O zdravotníctve som síce už písal a aj o školstve, ale ešte zopár myšlienok si neodpustím.

Jednoducho zle hospodárite a rozhodujete, tak sa vám siahne na platy. Hotovo.

Tak problematický dôchodkový systém?

No neviem, ale v prvom rade  – čo som do systému dal, mal by som aj dostať, alebo aspoň časť! Rozprávka o troch grošoch je výsostne aktuálna. Ekonómovia ani ministri nič lepšie nevymyslia.

V prvom rade by mala byť zrušená minimálna výška dôchodku. Vo všeobecnosti sa mi nepáči niečo garantované istoty na úkor lumpenproletariátu.

Systém by sa mal rozdeliť napríklad takto: v prvej fáze by solidárne odvody tvorili 50% z odvedenej sumy. Na tie by mohol občan zabudnúť. Jednoducho sú tu invalidi, dôchodcovia z bývalých čias, ktorí žili v inom systéme a nemôžeme ich jednoducho zlikvidovať. Postupne by sa znižoval solidárny odvod na 30%. Cca tak v priebehu 20 rokov. Ostatné financie z danej sumy by dôchodcovi šli na jeho sociálny účet. Neboli by žiadne koeficienty či iné prepočty. Je to síce obdoba druhého piliera, ale bez DSS, ak ich už štát nechce.

Celý problém je v garantovaní minimálneho dôchodku. Jednoducho treba zrušiť garanciu minimálneho dôchodku. Pre tých, čo v živote nepracovali a mohli, nič im v tom nebránilo, úplne zrušiť akýkoľvek dôchodok. Tu by však musel štát garantovať aj akú takú prácu, aby sa nemohli na nič vyhovárať. Práce je dosť, len akosi sa nikomu s tým nechce hýbať. Problém je samozrejme aj na strane vysokého počtu nezamestnaných a prelievaní financií z dôchodkov do sociálnej oblasti.

Úspory, ktoré by si sporiteľ našetril, by sa rozpočítali na výšku priemerného veku. Čiže ak by bol priemerný vek 74 rokov a odchod do dôchodku v 62 rokoch, našetrená suma by sa mu rozpočítala do 12 rokov. Ak by žil „nebodaj“ dlhšie, nastúpil by solidárny dôchodkový systém.

Druhým nástrojom by malo byť opätovné zavedenie tretieho piliera, hoci aj štátom spravovaného. Výška povoleného ročného odpočtu z dane by mohla byť hoci aj 1000 € na daňovníka. Tu by mohol nastúpiť aj dôchodkový sporivý systém pre deti a mládež, kde by im rodičia ukladali peniaze na budúci dôchodok. Táto suma by sa tiež mohla odratúvať od daní. Konečne by vláda nemusela maž starosť o dôchodky živnostníkov.

Aby sa štát o nič neukrátil, tieto peniaze by spravoval a požičiaval by si ich od sporiteľov na investičné aktivity. Tým by sa budúci dôchodcovia mohli stať aj investormi napríklad do diaľnic. Štát by im garantoval minimálne zhodnotenie vkladu vo výške aspoň dvoch percent. Štát by mal „lacné“ peniaze na investičné aktivity a sporiteľ by mal zúročený svoj vklad aspoň minimom. Vložené financie by sa mohli riadne dediť. Štát by na nich nemal nárok.  Jednoducho si musí vedieť vypočítať každý sám, koľko že to bude mať či nemať na svojom dôchodkovom účte v budúcnosti.