Tukabel, tamkabel, tubitka tambitka

Znovu sa zviditeľnila naša polícia a minorita. Kto má pravdu? Tukabeli (takto ich budem nazývať), že vraj podľa reportáže chlapci, ktorých som tam naozaj nevidel, pretože za chlapca považujem mládežníka vo veku od 6 do 15 rokov. Namiesto toho tam boli zábery chlapov ako vystrihnutých z Leopoldova.

Jedno však povedal ich zástanca veľmi dobre. „Čo sa sami zbili?“ Pri ich schopnosti klamať, asi aj áno. Na mieste polície, každý jeden na detektor a zverejniť výsledky. To, že polícia nemala žiaden záznam nie až taký problém. Otázka je však, prečo nemali aj inkriminovaní tukabeli žiaden záznam zo zásahu? Mobil každý jeden a aspoň ten vedia používať, ak chcú. Chceli však? Naozaj sa to stalo? Je tento krátky príbeh života tukabelovej  minority s majoritou, ktorá ju nejako nemôže pochopiť. Majorita nevie pochopiť životný štýl a neustálu segregáciu. Samozrejme, že segregáciu, ale nie majoritnou spoločnosťou. Segregujú sa sami a dobrovoľne, pretože neakceptujú žiadne pravidlá, povinnosti a aspoň aké také spoločenské správanie. Ešte aj tých, ktorí vypadli z ich tábora a snažia sa splynúť s majoritou, odsudzujú. Nie sú schopní sebareflexie a toto prenášajú na svoje potomstvo a tam je chyba. Tukabelov  je jednoducho potrebné na osem hodín zapriahnuť do akejkoľvek práce. Trebárs aj rozdeľovať štrk podľa farby a veľkosti a ďalšie 4 hodiny ich vzdelávať a učiť všeobecným morálnym zásadám spoločnosti, aby ich majorita dokázala akceptovať. A to až dovtedy, kým sa sami nebudú chcieť  zmeniť. Je zbytočné totiž niekoho meniť,  ak to nechce. Pýtali sa raz jedného farára, prečo s nimi vychádza tak dobre a ten odpovedal: „Pretože im neverím!“                                                       Preto neverím ani tým, akože zbitým, že sa to vôbec stalo.