Rozkradnutý národný poklad a ľudia sú ticho.

Skuhrajú, aby tajne skartovali utajované. Plachtincujú, aby ostnatým drôtom prekrývali koryto už – už pritekajúcich eurofondov. Čokoládujú, aby z drogy stavali lávku spásy na unikajúci parlamentný breh. Konzervujú zažranú špinu parlamentu, aby ju vo výpredaji predali ako kresťanský posvätnú. Vyzývajú na očistu, aby prekryli nechutnosti, ktoré velebili v panoptiku večne spitých karikatúr štátnych vlastencov.

Do tradície pokolení, kam sa vždy utiekame v časoch istých i neistoty, vstupujú beštie triumfu našej dôverčivosti a stavitelia podvodného a sebeckého spoločenstva spolu s pokušením dokonať svätokrádež.

„To je hra o fazuľky ? Alebo je to hra o moc“ ? , reval Vladimír Mečiar na Jozefa Markuša v najsledovanejšom Štúdiu dialóg o jazykovom zákone pár mesiacov po Novembri ´89.

Od samého začiatku bol to showman politiky bez obsahu a zmyslu, no ovládajúci „con garbo“, teatrálnu gestikuláciu, ktorou mnohým Slovákom dával plané chvíľkové ilúzie o vlastnej veľkosti.

Dnes bohaté siroty od Vladimíra Mečiara dokončujú deratizáciu demokracie a slobodnej spoločnosti, aby uvoľnili priestor na prešľapovanie a dali život kultu rozkladu štátu, lebo volič začína byť nepriateľom.

„Židia žiadajú znamenie, Gréci vyhľadávajú múdrosť“, hovorí apoštol Pavol.

My, na Slovensku, kde prepadáme ošiaľu pokladničných bločkov, nepotrebujeme rozlišovať medzi múdrosťou hebrejskou či gréckou. My, milujeme plytkosť korýt.

V noci čítam maily Slovákov žijúcich za veľkou mlákou bez našej dennej dávky stresu. Všetci sa pýtajú – Kam sa stratil národný poklad. Peňažné dary, staré cennosti v podobe obrazov, šperkov či vzácnych listín i filatelistických skvostov. Desiatky miliónov sa presunú do rúk konkrétnych ľudí a ani list sa nepohne.

Dnes, po neviem koľký krát čítam oznam pre veriteľov Podielového družstva Slovenské investície účelovo odčlenenej od Matice slovenskej. Neuveriteľné, minimálne 20 miliónov eur sa „vyparilo“ a nikomu „nestúpa teplota“. Okrem podvedených.

Nanovo sa vraciam k správam o tajomnej kovovej skrini s kovovou časťou národného pokladu a cítim jediné. Chlad nezáujmu o jeho osud.

V noci nanovo lúskam text signatárov „Za morálnu očistu a obrodu Matice slovenskej“ a nadobúdam pocit, že sa mi sníva.

Zrazu Panoptikum, ktoré „odlial“ vo svojej dielni Vladimír Mečiar v hnusne známom období, kedy diera bola čierna a životy ľudí odchádzali na dlažbách v kalužiach pomaly schnúcej červenej a kde peniaze nesmrdeli rovnako, ako za čias rímskych z doby cisára Titusa Flaviusa Vespesianusa, zrazu ožilo po dlhých 18-tich rokoch.

Postava zarytého historika marxistu vedľa príbuzensky spriazneného funkcionára ústavu zameraného na ochranu „čistoty“ práve z obdobia vedúcej úlohy KSČ,  milenku v náruči budúceho funkcionára SIS dnes už bez vplyvu, bývalého ministra povereného úlohami , aby obchody a privatizácia „šliapala“ podľa scenára , zakoreneného výtvarníka v spoločnosti rozvetvenej rodiny porozliezanej v médiách i ochranných zväzoch, komunistických funkcionárov , ktorý si ráno s rozkošou zisku pretierali zrak očami už členov slovenskej kapitálotvornej skupiny, rozkošné paničky nachádzajúce najlepšie postele, pri činnosti ktorých bledli závisťou parížske kurtizány i japonské gejše, nové denníky so svojimi šéfredaktormi doby v zašpinených topánkach a predstieranie role levov salónov a tanečných parkiet, aby nepremeškali ten okamih dôležitosti pozdraviť kapitánov novej ekonomiky, čo imitovali podnikanie na úkor iných.

Nové Figurky a Figuríny politiky odhodlane sa striedajúce vo svite kamier a šumenia mikrofónov s príznačnou prázdnotou ducha ustrašene skrývajúce vlastné poznanie, že sa dostali oveľa ďalej než ich predurčovali schopnosti.

Ľudí životných skúsenosti, kde sami sebe lámali chrbtice, aby mohli prestupovať z role do postáv arizátorov, znárodňovateľov i privatizérov hlučne sa zabávajucími s obchodníkom so zbraňami.

To všetko v kulisách drámy s názvom „Pasienkový ľud“ a jeho osudu na púštnej ceste s pocitom bezhraničnej viery prestupujúcej na vieru bezmocnosti momentom poznania, že istoty nie sú už ani za horizontom.

Netreba zúfať. Národný poklad zmizol spolu s peniazmi Podielového družstva rovnakou cestičkou, ako sa pobrala kovová časť pokladu.

Po stratenej zbierke na Alweg a stratách zo súčasnosti zostali aspoň Bob-isti, ktorí si zaspomínali na zašlé časy marxizmu a vytiahli do boja.

Rovnako, ako biblický had. Aj oni potrebujú prekrútiť všetko to, čo sa za dlhé obdobie Jozefa Markuša udialo. Obrazne povedané, sami seba pohrýzť do vlastného chvosta, aby dielo bolo dokonané.

Had nemá dobrý zrak, zato čuch je vynikajúci.

Nájsť najusilovnejšiu slovenskú Hlavu s prítomným podozrením a strachom z ňou zohnaných peňazí tvorí zisk spolu s poznaním čara prítomnosti.

Chvost sa nikým nerušený plazí za Hlavou.