Akciové trhy – zázrak alebo podvod?

Krátky náhľad do fungovania búrz

Akciové trhy sú jeden z hlavných prejavov kapitalizmu a momentálne spolu s bankami najkritizovanejšia oblasť, ktorá „môže za krízu“. Sú akciové trhy („burzy“) len podvodom, ktorý slúži niekoľkým hore na ľubovoľnú manipuláciu? Alebo je to zázrak, len dočasne prerušený?

Predovšetkým si povedzme, odkiaľ sa burzy nabrali. Už v 2. storočí pred naším letopočtom vyzýval Cato starší v starom Ríme na združovanie sa majiteľov obchodných lodí do väčšieho zoskupenia. Ak niekto vlastnil jednu loď, riskoval, že sa potopí a jeho podnikanie sa skončí. Strata jednej lode z, dajme tomu, päťdesiatich nie je taká tragická.

Keďže kapitalizmus funguje na akumulácii kapitálu a jeho používaní, úplne logicky sa vyvinuli trhy, ktoré umožnili združiť menšie vklady do veľkých súm na financovanie čoraz väčších podnikov. Tak mohli z menších výrobní vzniknúť fabriky s masovou výrobou. Masová výroba znamená veľkú úsporu nákladov a tým lacnejšie výrobky. Bez toho by sme tu mali iba (vážených) pánov továrnikov a (vážených) pánov riaditeľov štátnych podnikov. Veci by boli drahšie a kúpu mixéra by sme zvažovali asi tak ako dnes kúpu auta.

Dnes každý, kto má aké také prebytočné peniaze, má šancu sa investovania zúčastniť a dostávať výnosy (dividendy) za svoju investíciu. Človek si riadi nákup a predaj akcií sám, alebo mu to podľa určených pravidiel spravujú investičné fondy. Pohodlne sa tak dá zarábať a riziko je rozložené vzhľadom na to, že fondy majú širokú vzorku akcií, dlhopisov a ďalších produktov (t.j. veľa „lodí“ rôznych druhov).

Akciové trhy tak zatiaľ vyznievajú pozitívne. Kde sa to však komplikuje?

Lotéria

Akciové trhy majú podobné nedostatky, ako zriadenie s názvom demokracia. Právo zúčastniť sa má každý, ale väčšina nevie správne rozpoznať mieru rizika svojho rozhodnutia. Trhy sa zďaleka neriadia ráciom, ale skôr emóciami. Pravidlá veľkých fondov sa tomu prispôsobujú – keď je panika a vypredáva sa, fondy predávajú a keď je ošiaľ z rastu, fondy kupujú.

Správanie väčšiny účastníkov trhu vytvára oproti reálnej cene akcií (reálnej a dlhodobo udržateľnej ziskovosti a hodnote aktív) bublinu – t.j. cenu nadhodnotenú len tým, že je o akcie záujem.

V 20-tych rokoch to napríklad vďaka záujmu o akcie zašlo tak ďaleko, že ľudia sa hromadne zadlžovali v bankách a kupovali akcie z úverov. Dúfali, že tak zarobia viac. Umelo vyhnaná cena väčšiny akcií však privodila prudký pád – podobne ako v prípade našich nebankoviek. Vypukla veľká ekonomická kríza.

Masívne nepremyslené investovanie sa teda stáva od istej úrovne úplnou lotériou.

Nové nezrozumiteľné produkty

V 80-tych rokoch (20-teho storočia) prišla éra nových produktov – derivátov, t.j. „odvodenín“ od klasicky ponúkaných. V týchto produktoch majú problém vyznať sa aj odborníci. Do nových balíkov sa začalo baliť aj riziko. V Amerike to všetko dorazil štát/FED hromadným tlačením peňazí a prerobením hypotekárneho rizika na bežný tovar, akým je chlieb a maslo (prostredníctvom Clintonovho zákona CRA). Ratingové agentúry dali zábezpeke za hypotéky následne prvotriedny rating a problém čakal na svoju definitívnu eskaláciu.

Deriváty a obchodovanie s „bezpečným rizikom“ brutálnym spôsobom posilnili neschopnosť verejnosti odhadnúť, čo je nasekané vo fašírke ich portfólia, a ako sa to bude správať. Posilnili aj falošný pocit, že riziko investície je viac rozložené. Lenže rozloženie rizika medzi viac, ale deravých, lodí spôsobilo opak.

Skorumpované elity

Tým, že sa naakumuloval kapitál v obrovskom množstve, sa aj zvýšila moc mnohých ľudí. Pre tých platí rovnica: Moc korumpuje a čím je väčšia, tým viac. O kríze morálky, a z nej vyplývajúcej kríze hospodárskej, hovoril už Baťa v 30-tych rokoch. Čím ľahšie sa dajú peniaze zarobiť, tým je hore viac ľudí, ktorí sú inak neschopní, ale vedia iných presvedčiť o tom, že s nimi si ľahko zarobia aj oni. Tieto elity sú len zrkadlovým obrazom časti spoločnosti.

Vieme, že keď dáme do košíka hnilé hrušky, ostatné sa postupne chytia a zhnijú tiež. Hniloba sa tak šíri naprieč elitami a tie sa riadia len svojimi krátkodobými záujmami, nie dlhodobým prospechom pre spoločnosť. Preto teraz hromadne dotujú to, čo by malo z trhu prirodzene odísť.

Existuje liek?

Niektorí chcú zrušiť burzu. Tým by sme sa dostali späť k pánom továrnikom, ako som písal na začiatku. Zázračný liek neexistuje. Čoraz väčší počet ľudí sa musí poučiť a začať sa správať racionálnejšie, inak to nepôjde. Pripomeňme si opäť Baťu: „ide mi o to, aby každý spolupracovník v podniku poznal účtovníctvo. Chcem aby poznal v číslach všetko, čo sa týka jeho práce.“

Rozumné investovanie jednotlivých ľudí povedie aj k rozumnejšiemu správaniu sa trhu ako celku. Dnes si však už veľa ľudí myslí, ako sú ceny akcií zdravé a treba ich rýchlo čo najviac kúpiť, lebo budú čochvíľa prudko rásť. Pozor, terajšie spamätávanie sa ekonomiky je skôr len účinok vládnych stimulov, nie prirodzená obnova. Je to ako pichnúť si morfium a myslieť si, že choroba už ustupuje. Nerieši sa však choroba samotná. Vlády nenechali skrachovať veľké neefektívne firmy, aby uvoľnili priestor zdravým. Keď pominie účinok morfia, nevyrezaný nádor bude opäť bolieť. Ďalší ľudia ešte prídu o peniaze a poučených bude čoraz viac. Dúfajme, že si z toho vyvodia správne závery.

Burzy tak nie sú zázrak alebo podvod. Sú jednoducho vyjadrením kolektívneho správania sa ľudí. Múdrejší ľudia budú znamenať rozumnejšie akciové trhy.