Čaplovič a jeho „Občianska vojna“ s Učiteľmi a Deťmi.

Neviem kto z vás je ochotný čakať na druhé, Ficove, zopakovanie tragédie  socializmu s rovnakým výsledkom. So smutným koncom antických drám, kde málokomu sa chce pri katarzií smiať.

Ukradnutý život, zničené rodiny, spustošený svet ducha spoločnosti, zlikvidovaný mravný princíp vyšší a pohľad cez ostnaté drôty strácajúceho sa sveta demokracie.

Môj prvý pán Učiteľ mal jednotriedku a husličky. Každé ráno postával vo dverách školy vedľa železnice a hral. Pre svojich 35 žiakov.

Bolo po vojne a vedel, že prv, ako nám začne otvárať cestu k vedomostiam nás musí zbaviť tieňov strachu. Tých povojnových, ktoré každé dieťa čítalo v tvárach svojich rodičov. A krátko na to tieňov iného strachu infikovaného komunistami.

Jeho husličky boli tým Slnkom, čo aspoň na chvíľu odnášali tiene strachu času.

Keď poobracal obrazy troch marxistických oblúd visiacich na stene v triede, ktoré každé ráno upratovačka otáčala, učil. Slabý výraz, že učil. To bol koncert jedného pána Učiteľa a jeho dychtivých 35 žiakov.

Ubehlo niekoľko rokov a už v inej škole, kde ráno sa šlo 5 kilometrov peši a ani poobede sa vzdialenosť nemenila, vstúpil do triedy muž.

Bol štíhly, vysoký, s tvrdými črtami tváre, no jeho oči ho prezrádzali. Bol evanjelickým kňazom, ktorý jedného dňa objavil svoj pravý talent. Talent Učiteľa.

Hodiny dejepisu sa pre nás stali sviatkom. Hovoril hebrejský, grécky, latinský i nemecký.

Vodil nás po svete dávnych vekov, postáv i udalosti tak, že sme málokedy počuli zvonenie.

Dejiny ľudstva sú plné utrpenia aj hrôz, ale On, pán Učiteľ, vždy v nich nachádzal ideál radosti a krásy.

Učiteľ zemepisu vchádzal do triedy, už na strednej kam sme cestovali vlakom s ohromne dymiacou mašinou, oblečený, ako anglický gentleman. Čo zaujalo na prvý pohľad a na prvé počutie bol obraz jeho topánok s dlhými šnúrkami čo sa posúvali každým krokom a poznanie, že o svete vie veľa. Na konci hodiny sme mali dohodu, že mu niekto z nás tie jeho šnúrky pristúpi, aby zostal dlhšie.  Aby ďalej rozprával, keď sa zviechal zo zeme a my, aby sme počúvali. Mal rád tieto hry.

Vrcholilo najskvostnejšie povojnové obdobie, kde v každej jednej činnosti človek dosiahol vrchol svojich schopnosti, nádherný prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, iba v našej spoločnosti dominovala šeď.

Jedného dňa do školy neprišiel. Zostal vonku, za „kopcami“, akoby sa odmietal pozerať na najpotupnejšiu udalosť, okupáciu.

Pán Učiteľ odišiel a do našich životov sa pomaly zakrádalo poznanie obrazu spoločnosti, ktorá predstiera život a simuluje činnosť.

Dnes, po krátkom období, kde jedná časť spoločnosti sa konečne zhlboka nadýchla a druhá čakala, kto a kedy ju „napojí na prístroje“,  sú tu znova tiene. Nové predstierania a bludy, nová simulácia.

Chýba im ale sprievodca z tých povojnových rokov.

Strach.

Strach na tvárach ľudí nevidieť, lebo pochopili, že to je ich jediný pokus.

Pokus žiť život podľa ich vlastných predstáv.

Dnes, pán Učiteľ s husličkami, by ste mali aj Vy radosť.

Je mnoho škôl po Slovensku, kde Vám podobných pánov Učiteľov nachádzam.

Pýtate sa,  čoho sa vlastne obávam ?

Obrazu, kedy ste sa, pán Učiteľ, postavili na drevenú stoličku bez operadla a otáčali obrazy marxistických oblúd, ktoré nás, našu generáciu, obrali o Život.

Dnes je tu znova prítomná „vypovedaná“ občianska vojna, ako dôsledok pýchy chamtivosti a úpadku zdravého rozumu.

Vojna proti Vám, Učiteľom a vašim Deťom.

Mnohí vieme, že nielen proti vám.