Eštebáci tiahnu za Ficom do verejného života.

Deťom čistili čižmy na Deda Mráza. Babky vodili cez ulicu, aby im auto neskrátilo šťastnú starobu. Dievčatám pomáhali zorientovať sa pri sexuálnom harašení na Spartakiádach. Otcom rodín hľadali nové lukratívne zamestnania a matkám vodili dobitých synov, aby viac nepúšťali ratolesti do krčiem.

Škoda, že projekt plombovania zubov agentmi eštebe občanom, v príjemnom prostredí zelenej lúky, kde ich dovtedy vozili na „výlety“, bol odmietnutý.

„Denne som pociťoval, že slúžim ľuďom“ , potvrdzuje charitatívny manifest komunistickej štátnej bezpečnosti ten najpovolanejší. Generál štb Alois Lorenc. (str.60 knihy Ministerstvo strachu).

„Veď ja som iba upravoval televízory, až po toho najvyššieho“, dáva za pravdu generálovi Agent Kiti, vedený pod číslom 22404 v Ústave pamäti národa.

Bol to dobrý ústav, kde Obete mali odhaľovať zločiny a páchateľov.

Dnes sú v ústave páchatelia, eštebáci, komunisti a glorifikanti Tisovho fašistického štátu.

Keby si žil, Jano Langoš, musel by som sa ťa pýtať.

V tých zimných mesiacoch roku 1990, kedy slušní ľudia verili, že prichádza sloboda, to boli fakt nákladné autá štátnej bezpečnosti a z nich vysypávané spisy, narýchlo polievané benzínom a zapaľované, čo sme dokumentovali kamerou ?

Viem, potvrdil by si realitu spred dvadsiatich štyroch rokov.

Čas, v kde všetci sa tešili takou mierou, akou sa strácala obozretnosť.

Agent Kiti iba upravoval ľuďom televízory.

Kristian Straka, lebo to je človek vedený v zoznamoch, ako agent Kiti, dnes si na nič nespomína. Ba hovorí, že ho obchádzal mráz, keď sa to „dozvedel“.

Plných 42 rokov naozaj obchádzal, a nielen mráz, desaťtisíce ľudí, ktorí sa ocitli na zozname „charitatívnej“ eštebe.

My máme aj lustračný zákon, ba aj verejnoprávne média.

A nič.

Akoby nič nebolo, akoby tu neboli obete hompáľajúce sa na šibeniciach, ako by tu neboli väznení a trýznení. Akoby ani neexistovali rodiny, kde chýbal otec, alebo obaja rodičia.

Ešteže funguje pamäť veľkému počtu ľudí.

Toto je názor jedného z nich a ja sa s ním stotožňujem :

„Za eštebáka sa považuje napríklad človek, ktorý je vedený v zoznamoch štb ako agent“.

„To, že vytiahol na svetlo nejaké zaujímavé skutočnosti o veľmi podivnom prideľovaní bytov v Bratislave, z neho ešte NE-eštebáka nerobí“.

„Keďže informácie vytiahol zo zištných dôvodov, aby si pomohol pri kampani na pozíciu starostu Starého mesta, vyzerá to, že remeslu eštebáka zostal verný“.

Nepatrí medzi generáciu, kde niektorým sa podarilo nacistický tábor smrti prežiť, no komunistický už nie.

Patrí mladému človeku, ktorý však vie, že ak chceme patriť do civilizovaného sveta hodnôt, kultúry, inštitúcií a spôsobu myslenia treba zásadný rez. On by mal otvoriť cestu k novému spôsobu života, do ktorého z už prežitého sa dostanú iba tie, ktorým po sebe nasledujúce generácie prikladali zásadnú dôležitosť. Tie, ktoré vždy posúvali ideály, umelecké i morálne kvality spoločnosti.

Dôvod je prostý.

Buď budeme z verejného života „vyprevádzať“ ľudí zločinu minulosti, alebo po čase niesť vinu za to, že sme im znova dali priestor pre pokušenie zločinov nových.

Jeden príklad.

V rokoch 1952-1953 spustila Štátna bezpečnosť akciu „B“.

Bola to akcia, v rámci ktorej bolo vysťahovaných 4 739 osôb. Prišli o svoje domy a byty a museli začať nový život, kdesi tam, kde už ani líšky nechodili.

Agent Kiti, vedený pod číslom 22404, Kristián Straka, v prenesenom slová význame potvrdzuje to staré známe, že páchateľ sa vracia na miesto činu.

Vedie Občianske združenie „Právo na bývanie“.

Niet nad lacné frašky života, kde v spleti strachu a nenávisti vyčnieva výsmech ľudskej dôstojnosti.

Obetiam.