Fico definitívne stratil vplyv v Smere i mecenášov od Mečiara.

Od prvej chvíle vstupu Róberta Fica na čelo projektu Fedora Flašíka a spol. v podobe Smer-SD bolo zrejme, že stojí jednou nohou na „pravde“ kraviny a druhou na nevedomosti „hlupáka“.

Od úvodného hvizdu zápasu o ceniny občanov, pravidelne vkladané do štátnej pokladnice, bolo sirotám od Mečiara zrejme, že bolesť predsedu Smeru má vyšší prah citlivosti k deformáciám i zneužívaniu moci. Poznanie slabého miesta Fica vytváralo reálny predpoklad, že si raz sadne k stolu a bez príboru a obrúsku začne požierať Ústavu a princípy spravodlivosti.

Do včerajšieho dňa málokto tušil, že opilec Klement Gottwald zanechal Slovensku troch vnúčikov, Fica, Pašku a Gašparoviča. Ba i jednu vnučku Ivettu Macejkovú, ktorá v krátkom čase dokázala prekročiť schopnosti prokurátora 50-tých rokov Karla Vaša.

Po epizóde účinkovania Fica v SDĽ , kde dodnes sa vynímajú obete na životoch i majetku v podobe skrachovaných klientov Devín Banky, prešiel spomienkami na výrok Gottwalda o „pokračovaní demokratických tradícií založených Masarykom“ , aby sa prepracoval k pozícií tyrana.

Jeho včerajšie vyhlásenie, že generálna prokuratúra nebude zbavená obáv bezprizornej siroty, je iba oneskoreným ubezpečením svojich mecenášov, že Tretia cesta nikdy nemala ambície formovania mravného národa či podobu „sociálneho štátu“.

Že dnes už on, Róbert Fico, stojí pred bránou totalitného štátu, v kde všemocná moc ovláda časť otrockej populácie, ktorá svoje otroctvo miluje.

Včera, po oznámení ministra vnútra o povinnosti občana – hlásnika, som si zalistoval v spomienkach generála Aloisa Lorenca s príznačným názvom – „Ministerstvo strachu“. Jeho obavy z ponovembrového vývoja sú dnes aktuálnejšie:

„Opäť ktosi rozkrúca mlyny pomstychtivosti. Opäť sa ktosi pokúša postaviť občanov proti sebe. Opäť počuť volanie, aby sa hľadali podozriví. Nenaprávajme krivdy z minulosti novými krivdami“.

Áno, v Novembri ´89, bola spoločnosť viac, ako súcitná a dnes sa pozerá na dôsledky. Spoločnosť vtedy nedokázala vytvoriť hranice, za ktoré nie je ochotná pustiť tých z minulosti a dnes neveriaco hľadí, ako oni stavajú novú hranicu „ostnatých drôtov“.

Dnes hľadí na špecifikum Ficovej ekonomiky s vyššou pridanou hodnotou, ktorej funkčnosť je založená na princípe Hlavy. Hlavy, čo „zohnala peniaze vlastnou hlavou“. Jednoduchá „vedomostná ekonomika“, ktorej autor prehliadol, že v jeho okolí sa premnožili Hlavy s vysokým stupňom presvedčenia o rovnakej výnimočnosti ako tyran. Hlavy , ako rozľahlé hladiny dnešného Močiara, hlavy bez strachu a obáv z trestu.

Dnes spoločnosť nechápavo hľadí na „vojnu“ dvoch mecenášov Smeru, ktorí na hranici ukončeného príbuzenského vzťahu vykopali vojnové zákopy, aby svojim ministrom vo vláde Róberta Fica vydali rozkazy. A ministri vlády našli Archimedov bod, aby v zápale boja o korisť pre mecenášov nepostrehli, že ho použili proti sebe.

Dnes Róbert Fico dostal štát i spoločnosť do bezvýchodiskovej pozície.

Dnes Róbert Fico spoznáva, že jeho tovar v podobe politických  „kravín“ nejde na odbyt rovnakou zákonitosťou akou ubúda nevedomých „hlupákov“.

Dnes, kedy Fico stratil vplyv v Smere, spolu s priazňou kedysi Mečiarových mecenášov, cítim potrebu parafrázovať Dostojevského „Bratov Karamazových“ :

„Keď je vodca „mŕtvy“, všetko je dovolené“ !

Okrem jedného.

O dávnom sne Róberta Fica v kresle prezidenta a jeho predstave o spravodlivosti a túžbe vytvoriť svet, ktorý občanov Slovenska ochráni pred demokraciou.