Grécko je len špičkou ľadovca

Prečo Európa nemôže fungovať ako doteraz

Globálna ekonomika je v slepej uličke, predlžujúc svoju agóniu. Úverová narkománia sa rieši ešte väčšími úvermi, ktorými sa splácajú predošlé úvery aj s úrokmi.
Európa v ničom nezaostávala a teraz menej zadlžení požičiavajú najviac zadlženým. Po desaťročiach zábavy, hlavne na juhu (ale aj v Írsku, Belgicku…), je čas zaplatiť účet za ohromnú sekeru. Ako hovorí Milton Friedman, „žiaden obed nie je zadarmo“.
Naberanie úverov bolo ľahkovážne, veď budeme stále bohatší (a pritom stále menej pracovať) a budúce generácie to utiahnu. „Budúce generácie“ už zrejme začínajú našou generáciou. A za ľahkovážnosť iných bude platiť, ako člen Eurozóny, aj Slovensko. Napriek dlhému obdobiu uťahovania opaskov. Vzájomná hospodárska pomoc predsa musí byť, aj keby na chleba nebolo.

Ako však vyzerajú tieto „budúce generácie“ a ako vyzerali minulé? Pozrime si nižšie vývoj počtu obyvateľov od roku 1960 do roku 2005 (hlavne v Európe a terajších krajinách EÚ, zdroj Eurostat):

Najlepšie rastu tvorby hodnoty (HDP) vo vyspelých krajinách prospieva prirodzený nárast populácie. Vtedy treba stále viac jedla, domov, prepravných prostriedkov, energie a všetkého ostatného. A má to aj kto produkovať.
Po vojne boli ľudia v nadšení a s obrovskou energiou obnovovali svoje zničené krajiny. Rodilo sa vtedy obrovské množstvo detí, bol takzvaný „baby boom“. Obdobie rozmachu populácie sa však už v Európe skončilo a v nasledujúcich desaťročiach bude populácia klesať alebo stagnovať:

Na rast HDP takýmto prirodzeným spôsobom môžeme teda zabudnúť.
Tým sa však ťažkosti iba začínajú. Pozrime si teraz vekovú štruktúru obyvateľstva v jednotlivých časových obdobiach po vojne (na grafoch je počet najstarších ľudí najvyššie a postupne to klesá na novorodencov):

Vidíme krásny pomer v 50-tych, ale aj 70-tych rokoch 20-teho storočia. Na malé množstvo starších ľudí makalo (a vtedy sa ozaj makalo) množstvo produktívnych ľudí. To sa vtedy ľahko zavádzal „sociálny štát“, keď bolo veľa prispievateľov a málo poberateľov. Navyše cez vojnu a po nej nastal výrazný technický skok. V ilúzii nekonečného rastu sociálny a pseudosociálny (doživotné hojné živenie zdravých ľudí) systém postupne bujnel.
V 90-tych rokoch vyzerala situácia v dnešnej EÚ stále dobre a bol čas začať šporiť na budúce dôchodky. Ale chyba lávky! Na západe a juhu sa začalo zrýchľovať zadlžovanie sa. Nielenže si Európa nezačala odkladať do budúcnosti, začala sľubovať, že v budúcnosti bude robiť ešte viac, aby splatila vtedajšie rozhadzovanie. Produktivita silných ročníkov nenechala rezervu, ale prejedla budúcnosť. Teraz už pomaly vstupuje povojnová generácia („baby boomers“) do dôchodku. Situácia sa postupne láme v prospech starších ľudí a roky 2030 a 2050 na projekcii Eurostatu vyzerajú katastrofálne!

Menšie množstvo ľudí v produktívnom veku má živiť čoraz väčšie množstvo starších. Plus splácať staré dlhy v brutálnych množstvách aj s úrokmi. Zadlžení sú pritom takmer všetci: štáty, samosprávy (VÚC, krajinské vlády), mestá, obce, firmy, domácnosti.
Pre porovnanie so stavom na západe, domácnosti v Británii sú zadlžené vo výške vyše 100% HDP, na Slovensku 10% HDP.

Ak si pozriete zasadanie niektorej z inštitúcií EÚ, budete počuť kopec rečí o svetlej budúcnosti za málo práce. Snáď aspoň to slnko bude svietiť, keď už vlastné grafy EÚ hovoria o pravom opaku.