Ja nie som Charlie

Pôvodne som chcel písať len o zdraví, ale posledné udalosti ma vyprovokovali k napísaniu týchto pár viet. Viedla ma k tomu i internetová kampaň „Ja som Charlie“, hlavne na Facebooku. Názov článku jasne hovorí, kam patrím. Nemusíte so mnou súhlasiť a keď „naser.em“ pár ľudí, čo už s tým narobím.

Kde je hranica medzi vytrvalosťou a tvrdohlavosťou ? Kde je hranica medzi aroganciou a sebavedomím ? Je to ralatívne a každý z nás, má na tieto hranice iný, subjektívny názor.

Sami seba v médiách označujeme ako Západnú civilizáciu. V „nezávislých“ médich, či už televíznych, rozhlasových alebo printových, je tento pojem dnes IN. V médiách, od ktorých sa očakávajú tie „správne veci“. Áno, robia len to, čo sa od nich očakáva, presne v duchu príslovia: „Koho chleba ješ, toho pieseň spievaj“.

Źe tomu tak nie je ?

Stačí si pomenúť na prvotné priateľstvo istých kruhov so Saddámom Husajnom. Keď prestal spievať tú správnu pesničku, začal hon na Saddáma s už dopredu jasným výsledkom. Dosiahli sme len to, že Shitov, Kurdov a Sunitov už ťažko „dá niekedy niekto dokopy“ (bývalý Irak). Neprispeli sme tým náhodou svojim dielom k vzniku Islamského štátu ?
Alebo informásie o nedávnej „Africkej jari“ … Lýbia, Tunisko či Egypt. Ani slovo o Saudskej Arábii. Tam sa nič nedialo ? Ale dialo, len nebolo „žiaduce“ sa tomu venovať.

Nemáme my Európania na rovnaké udalosti dvojaký meter ?

Radi hovoríme o demokracii a slobode, hlavne slova. Sloboda je niekde v strede medzi dvomi extrémami. Medzi totalitou a anarchiou. Počínanie Carlie Hebdo má z môjho pohľadu veľmi, veľmi blízko k tomu druhému. Mám dojem, že zabúdame na vzájomnú úctu jeden k druhému. Demokracia z môjho pohľadu, vyžaduje určité spojenectvo so zodpovednosťou. Pojem zodpovednosti je zrejme v dnešnej dobe pre mnohých, pojem úplne neznámy. Slovné spojenie „úcta k hodnotám“ sa nám vytratilo z mysle takmer úplne.

Súhlasím s tým, že keď si vyberiem miesto pre život, musím rešpektovať zákony a pravidlá spoločnosti v ktorej chcem žiť. Inak povedané, ak chcem nosiť zahalenú tvár, mala by som vedieť, že v Európe pre mňa miesto niet. Môžem ísť domov. Rovnako musím vedieť, že v niektorých krajinách nebudem môcť nosiť minisukňu a „zabalia“ ma hneď na letisku. Mám ale možnosť výberu. Buď mi vyhovuje jedno alebo druhé.

Sloboda jedného človeka končí presne v mieste, kde začína brániť v slobode iného človeka.

Je pre mňa absurdné a neospravedlniteľné to, čo sa stalo pred pár dňami v Paríži.

Rovnako ale, je pre mňa nepochopiteľné konanie Charlie Hebdo. Aj humor a satira by mali mať svoje hranice. Nechcem ho nazvať „provinčným“, i keď jeho bežný náklad 60 tis. výtlačkov nie je žiadna hitparáda … Ale minulý týždeň mali rekord ! Vydali 5 miliónov výtlačkov a hneď v 16 tich jazykoch … Pýtam sa : “ Na čo ? Komu tým pomohli ? „

Hambím sa za to, že v Bratislave je na posledné číslo poradovník, ako bol „za socíku na Trabanta.“

O poradovníku píše denník sme na tomto linku
http://www.sme.sk/c/7593723/charlie-hebdo-sa-v-bratislave-ihned-vypredal-je-nan-poradovnik.html
Kvalitu tohto článku nebudem komentovať, posúďte sami.