Jadro Európy speje nevyhnutne k svojej reťazovej reakcii.
Vyjadrenia politikov o akomsi jadre Európy sú niečim zvláštne. Podobné úvahy by boli v minulosti považované za kacírstvo. Oprávnene. Sú to úvahy o dezintegrácii.
Úvahy o tom, že aj samotné jadro je odsúdené na rozpad, už predstavujú hotové sci-fi. Lenže sily spôsobujúce dezintegráciu európskej periférie sú tie isté, čo pôsobia aj v jadre.
Keď niekto spomína jadro Európy, zväčša to chápeme ako spojenectvo Nemecka a Francúzska. Ich hospodárska spolupráca sa úspešne rozvíja desiatky rokov. Napriek určitým rozdielom v politických a sociálnych otázkach by ďalší rozvoj tejto spolupráce mal byť neprerušený. Aj spoločná mena nie je problémom. V minulosti sa za spoločnú menu vymieňali tovary po celom svete. Tou menou bolo – zlato. Avšak táto kontinuita spolupráce je odsúdená na ťažkú ranu. Základom budúceho a nevyhnutného štiepenia tohto európskeho jadra je celková monetárna politika. Je príčinou nebadaného rozporu vo vývoji hospodárskych politík oboch krajín. Ten rozpor sa zrodil so zrodom súčasného peňažného systému. Dávno pred EURom. Povojnový peňažný poriadok, založený na Bretton-Woodskej dohode, umožnil krajinám vyspelého sveta prilepšovať si svoj hospodársky život nepatrnými dávkami peňažného dopingu. V tej dobe to bola jednoduchá „tlač peňazí“. Keby táto tlač trvala krátko, následky by prehrmeli relatívne rýchlo a nedramaticky. Lenže ona trvá dodnes. A nielen to. Ona sa stále zrýchľuje.
Na základe tohto peňažného dopingu si obe krajiny dnešného európskeho jadra stále viac posilňovali a posilňujú svoj základný charakter. U Francúzska je to socializmus a u Nemecka exportná expanzia. Tieto hospodárske politiky sa stávajú stále viac závislými na expanzii menového systému – tlačení peňazí. Z podstaty peňažného systému rastie táto závislosť exponenciálne. To znamená, že ak by mala pokračovať dlhú dobu, stanú sa tieto hospodárske politiky takmer čistou funkciou expandujúceho peňažného systému. To je ale nereálne. Doping mení štruktúry všetkých systémov, ktorých sa dotkne. Aj peňažný doping. Vrátane kultúry. Vrátane medzinárodných vzťahov. Ostaňme ale pri hospodárstve. Raz musí Francúzsko nutne prísť do bodu, kedy jeho socializmus ubije hospodársky rast (podobne ako komunistický reálny socializmus) a predraží jeho export. Extrémna zadĺženosť dokončí dielo skazy. Francúzsko skrachuje. Sic. Žiadnu inú alternatívu menový systém Francúzsku nedáva. Podobne Nemecko. Môže sa snažiť akokoľvek, ale jeho export (väčšina smeruje do EU) raz zastane na nevýkonnosti periférie a jej závislosti na tlačení peňazí. Bez ohľadu na to, akú menu bude periféria používať, nebude mať dostatok tovarov na výmenu a extrémny dlh, ktorý svojim neustálym rastom (nielen v periférii) udržuje dopyt po nemeckých tovaroch, ponúkne jedinú alternatívu – krach. To bude koniec nemeckého exportu a exportu jeho satelitov. Jadro EU bude tvoriť skrachované Francúzsko, skrachované Nemecko a skrachované satelity. Štruktúra hospodárskych vzťahov vytváraná desaťročia sa zrúti.
Späť ku kultúre. Doping menového systému zasahuje teda všetky spoločenské systémy. Aj európsku multikultúrnu paradigmu. Aj ona sa stáva stále viac závislou na tlačení peňazí. Predstava, že by európske sociálne systémy mala udržovať nekonečná tlač peňazí je neprijateľná. Predstava, že by malo existovať nejaké jadro stabilnejšie ako zvyšok Európy je tak isto nezmyslom. Reťazová reakcia rozpadu EU prebieha rovnako na periférii ako aj v jeho imaginárnom jadre.
A ako do tohto scenára zapadá EURo? EURo je len vytváraním ilúzie úspechu v záverečnej fáze vývoja zradného peňažného systému. Je ďalším príkladom toho, ako sa príliš naivné predstavy o peknom svete zmenia na pohromu tým, že nerešpektujú principiálne zákonitosti.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!