Joga by to mohla zachrániť

Nejaký čas sme zdieľali spoločné priestory v prenajatom byte, tak si občas so Zuzanou zatelefonujeme. Jedna z tých, čo život kôli práci, dokopal užívať si „krásy“ Viedne. Zubná laborantka, ktorá zo slovenského platu nedokázala utiahnúť financovanie domácnosti a dieťaťa, sa chytilla hneď prvej vlny nájazdov na zárobky v Rakúsku a už viac ako sedemnásť rokov upratuje byty. Dlhý čas pendlovala každodenne zo Záhoria do metropoly a až keď jej dcéra skončila strednú školu, odvážila sa vymeniť denné dochádzanie za luxus týždňového. Keď príde po robote do izby, ktorej nájom ju stojí viac, ako poplatky v trojizbovom byte, padne dolu nosom a ďakuje bohu, že v živote je to fakt všetko presne a účelne nalinajkované. Lebo keby mala ešte aj teraz, pred päťdesiatkou, absolvovať dvojhodinové cestovanie ráno a večer, asi by to zvládala veľmi ťažko. Je totálny antitalent na nemčinu a v podstate ani nemala šancu zistiť, či by sa ju bola schopná naučiť. Vhupla do kolotoča – zarábala, aby mohla všetko poplatiť, voľno bolo treba venovať dieťaťu a udržiavaniu domu. Nejaká rekvalifikácia, či nostrifikácia nehrozila, nebol čas, nemohla si dovoliť zostať pár mesiacov bez prijímu. Lenže, keď pribúdajú roky, ubúdajú sily. Nie je to žiadna sranda, denne osem, deväť hodín kmitať pri kompletkách vo viedenských bytoch. Najhoršie je, že platy sa už pridlho držia na rovnakej úrovni, len ceny všetkého k nim prestávajú pasovať. Rumunky a bulharky tlačia ohodnotenia práce pod kritickú úroveň, u nich nie je zatiaľ tak draho, ako u nás. Našťastie, lacný neznamená vždy kvalitný, preto sa ešte nejaká tá nekvalifikovaná robota, zohnať dá.

Zuzka sa začína zase motať v bludnom kruhu, keď potrebuje finančne zvládať dcérino vysokoškolské štúdium a stále rastúce náklady na bežné výdavky pri stagnujúcej mzde. Na zmeny neskoro, do dôchodku ďaleko, choroby neobchádzajú ani ju. Po gynekologickej operácii sa namiesto odporúčanej dvojtýždňovej rekonvalescencii porúčala k prachovke a vysávaču už po štyroch dňoch.

Je mi zle zo všetkého, čo ženie slovenky muklačiť za hranice. Fyzická námaha nie je kameňom úrazu, každá jedna dokáže tvrdo pracovať. Problém je v psychike, lebo okrem toho, že naženú potrebný mesačný obnos, tie ženy vôbec nežijú. Možno iba trošičku vtedy, keď sa zničené vrátia nakrátko k svojim deťom. Z driny za peniaze doma preradia na kmitanie pre blaho rodiny. V pondelok sa tešia na piatok, keď pocit domova usuší slzy samoty a únavy, čo sa večerami kotúľajú na vankúše v neosobnom podnájme.

A potom sa vedú cez mobily takéto dialógy:

Z: – Včera som mala prednášku od Jozefa, vieš, ten chlapec, čo býva vo vedľajšej izbe. Že mám cvičiť jogu a hovoriť si, že som šťastná, lebo inak pôjdem dolu vodou. Ako mám tvrdiť, že som šťastná, keď to cítim presne naopak?

JA: – No, možno máš priveľké požiadavky, tak si ani neuvedomuješ, že šťastná si, alebo by si mala byť…

Z: – Mať oficiálne zamestnanie so slušným platom, pritom si ešte niečo privirobiť, aby som mohla všetko zaplatiť a aspoň päťdesiat eur odložiť na plyn, či na to, keď sa v dome niečo pokazí je veľa? Na chlapov už se…m, doteraz mi ani jeden nepomohol. Tak, ja neviem, či je to veľa…? Mám hovoriť, že som šťastná a nič z toho nemám, čo by ma takou robilo? Veď to je sebaklam! No a to sa potom ťažko s vesmírom komunikuje. Keď mu niet čo pozitívne poslať, ako možno pozitívne čakať? Ale, nech to para tlačí, tú jogu skúsim!