Juraj Karpiš sa musí mýliť. Pozitívnej manipulácie s krízou niet.

   Reagujem týmto článkom na knihu J.Karpiša „Zlé peniaze“, ktorú aj touto cestou propagujem a snažím sa doplniť obraz problému o trochu iný pohľad. Som si istý, že bližší k realite. A tiež som si istý, že neďaleký historický vývoj to potvrdí. Súčasne vyjadrujem veľké potešenie, že aj J.Karpiš prešiel od váhavého postoja, ktorý prezentuje vo svojej knižke a sporadicky pri rôznych príležitostiach, ku nekompromisnému stanovisku plnohodnotnej krízy, zverejnenom na portáli Aktuality.sk. Práve táto prudká zmena k razantnej rozhodnosti ma donútila tento článok čiastočne prepracovať.

Dôvody pre moju obhajobu nekompromisnej krízovej vízie sú tieto:

1. Súčasný finančný stav sveta je horší ako pred rokom 2007. V jednej kapitole vyjadruje J.Karpiš presvedčenie, že ďalší vývoj nemusí nutne dopadnúť tak zle ako kríza po roku 2007. V inej kapitole popisuje, čo sa mohlo urobiť v čase finančnej krízy po roku 2007, aby bol vývoj menej problémový. Priebeh, ktorý navrhuje, je obrazom bankrotov a riadených bankrotov, ktoré popisujú miernejší priebeh ako ten, ktorý sa odohral a takýto postup by mal byť uplatnený podľa neho aj v budúcnosti. To ale znamená, že aj jeho navrhovaná alternatíva je popisom krízy, nie zmiernenia, alebo dokonca úniku pred ňou. Ak sa majú v budúcnosti riešiť problémy, ktoré popisuje, bude to opäť len proces krízy. Nič iného.

2. Aj J.Karpiš predpokladá vo svojej knihe, hoci značne váhavo, že vývoj finančného sveta povedie k problémom, nie k ich predvídavému riešeniu. Pokusy o záchranu padajúcich bánk si tentokrát vyžiadajú omnoho väčšie sumy ako pred rokmi a to musí vyvolať omnoho väčšie pochybnosti, napätie a neistotu. Okrem toho v roku 2007 ľudia neuvažovali o možnosti rozrastania krízy. Skúsenosť s tej doby bude teraz pôsobiť na ďalšie zvyšovanie pochybností, opatrnosti a nedôvery. Odpisovanie hoci len časti dlhov pri omnoho vyššom zadĺžení musí predstavovať omnoho vyššie sumy, musí vyvolať omnoho väčšie dôsledky a musí vzbudiť omnoho intenzívnejšie reakcie. Vyššie straty aktív zvyšujú pravdepodobnosť podstatne väčších problémov a súčasne nevyhnutnosť ich silnejšieho reťazenia na ďalších veriteľov. Omnoho ľahšie sa spustí lavína bankrotov. Pravdepodobnosť mierneho priebehu budúcej krízy je podstatne nižšia ako v minulosti a vývojom sa stále znižuje. K tomu dospel aj J.Karpiš v článku v Aktualitách.sk. Konečne.

3. Ďalším problémom je, že úvahy J.Karpiša sa týkajú prakticky len finančného sektora. Ak sa dnes nachádzajú v podobnom stave aj ostatné sektory, tak prenos krízy do celej ekonomiky sa stáva nevyhnutný. Finančný sektor má okrem priameho finančného aj psychologický vplyv na reálnu ekonomiku. So silou krízy finančného sektora silnejú aj pochybnosti a nedôvera v celej ekonomike. U spotrebiteľov začne stúpať záujem o akékoľvek materiálne poistenie budúcnosti. Začne stúpať aj záujem o sporenie. Začne klesať záujem o nákupy. Znižovanie tržieb zníži možnosti živnostníkov a podnikov v investičnej aj mzdovej oblasti. Aj v podnikateľských odmenách. Pokles dopytu bude tlačiť na hospodárske výsledky a defláciu. To sa prenesie na celkový produkt národného hospodárstva, na celý systém služieb štátu, spolu s defláciou na dlhovú službu, celkové hospodárenie a nakoniec aj daňovú sústavu. Pri takto vznikajúcich a rozmáhajúcich sa stratách začnú upadať finančné možnosti štátu, ale aj podnikovej a celej podnikateľskej sféry. Pribúdajúce bankroty ich skrešú ešte viac. Priebeh najbližšej krízy by skrátka nemohol byť len taký mierny ako ho pripúšťa a obhajuje J.Karpiš vo svojej knihe a rôznych diskusiách predtým.

4. Zrejme sa všetci zhodneme, že za hospodársku katastrofu môžeme považovať silný a dlhodobý úpadok a výrazné sociálne problémy. J.Karpiš uprednostňuje v knihe názor, že ďalšia kríza nemusí byť katastrofou. S pochybnosťami a váhavosťou predpokladá, že mocenské štruktúry môžu zvoliť vhodnú finančnú taktiku i stratégiu. Lenže aká je pravdepodobnosť, že sa tak stane? A že sa tak stane vo všetkých väčších hospodárskych a finančných celkoch – tak, aby jeden nestrhol do krízy ostatné? Keď centrálni plánovači po kríze 2007 reagovali tak, že si kupovali čas, ale nenachádzali trvalé riešenia, prečo by v ďalšej kríze mali reagovať inak? Aké majú ideologické predpoklady? Keynesiánstvo a monetarizmus. Aké materiálne záujmy? Zachrániť svoj majetok, nie cudzí. Aké majú mocenské záujmy? Zachrániť spriaznené, alebo neformálne nadriadené finančné inštitúcie a korporácie. Aké majú politické motivácie? Vyhovieť voličom, aby sa stav akútne nezhoršoval – lebo štandardný volič verí, že sú to riešenia pre ďalšie a prospešnejšie napredovanie. Neexistuje racionálny, ani intuitívny dôvod mierneho priebehu najbližšej krízy.

5. J.Karpiš popisuje nápravu krízy spôsobom, ktorý tak často kritizuje – centrálnym riadením. To by bolo v poriadku len do tej miery, keby prebujnelé centrálne riadenie vytvorilo len základný rámec, ktorým by určilo svoj ústup z riadiacich pozícií a prenechanie väčšieho priestoru trhovým mechanizmom. To znie utopicky a je to utópia. Ale rovnaká utópia je, že by centrálni plánovači mali zrazu zmeniť svoju obvyklú metodiku a problémy by začali riešiť aspoň sčasti racionálnejšie. Je to utópia aj z toho dôvodu, že by navyše mali porozumieť všetkým krízovým procesom na všetkých úrovniach a že by dokázali riadiť tento obrovský súbor úloh k relatívne úspešnému riešeniu. Vylúčené.

6. Vo svojich úvahách nespomína J.Karpiš dôchodkové, zdravotnícke, administratívne ai. systémy, ktoré musí kríza tak isto ovplyvniť. Prvé na rane sú dôchodkové fondy. S poklesom, či pádom akciových a dlhopisových trhov je omnoho pravdepodobnejší ich krach ako prežívanie. Zdravotnícke a sociálne služby štátu musia pri silnejúcej strate účinnosti monetárnej, či fiškálnej stimulácie začať kolabovať.

   Aby som to skrátil, ekonomické systémy vyspelého sveta v súčasnosti nemajú inú alternatívu, ako hlbokú a vleklú krízu. J.Karpiš je optimistický pesimista. Vnáša optimizmus do pesimistických scenárov, ktoré asi nerád analyzuje. Lenže tie scenáre sú reálne, omnoho reálnejšie ako všetky plány na únik a zmiernenie – únik pred krízou a zmiernenie krízy. Niet žiadne motívy, žiadne postupy, žiadne povedomie, žiadni vodcovia a žiadna politická vôľa uskutočniť niečo, čo by sa mohlo nazvať úspešným únikom pred krízou. Existuje len a len rozsiahla kríza ako objektívny nástroj na riešenie rozsiahlo nahromadených napätí v dôsledku monetárnej expanzie. J.Karpiš si u mňa všetko napravil spomínaným článkom v Aktualitách.sk. Získal tým u mňa obrovské, hoci bezvýznamné „plus“ !