Kritikou EURA a neoliberalizmu k ich obhajobe.

   Prichádza doba, kedy začínajú húfom narastať odporcovia, alebo aspoň kritici EURA a silného trhu. Prečítal som si články M.Šichtařovej a J.Stiglitza o tejto problematike. Ich postoje sú typizovanou schémou súčasnej ekonomickej kultúry, ktorá sa zmení len po poriadnej historickej facke.

   Celý problém mi pripomína sovietsku perestrojku, kedy sa pravoverní komunisti pokúšali ešte raz ovládnuť chod ekonomického sveta. Náš ekonomický svet sa musí takisto zrútiť, aby sme začali precitať.

   Dnes si stále viac ľudí uvedomuje, že ťažisko problému je v tvorbe peňazí „z ničoho“. Politici a väčšia časť ekonómov ale stále nepovažujú túto skutočnosť za fatálny problém. Stále sa pokúšajú, alebo aspoň plánujú, nereálnu perestrojku. V Európe pri tom poukazujú na najväčšie prekážky perestrojky – jednotnú menu a prisilný trh. Lenže. Lenže v tom rozbehu kritizujú práve ich najlepšie charakteristiky …

   Prečo sa teda neprejavujú pozitíva jednotnej meny a zdanlivo silného trhu? Pretože oproti nim pôsobí mocný protivník – centrálne politické riadenie aj meny aj trhu. Čím silnejšie sa potláča ich sloboda, tým prudšie sa raz vzoprú. Dobrý sluha sa stane zlým pánom. Veľmi zlým.

   V schématických úvahách chýba napríklad spomienka na to, že Európa už jednu menovú úniu mala. A dlho. Viac ako 2000 rokov. Menovú úniu zlata. Napriek všetkým problémom to bolo to najlepšie, čo sa dalo vymyslieť a použiť vo vtedajšom monetárnom svete. Nevyspelé národy dokázali fungovať na viac-menej jednotnej mene dlhú dobu. Naše dnešné problémy nie sú v jednotnej mene, ale v jej politickom netrhovom rozmere  a … a v jej inflačnom charaktere. Tieto dve charakteristiky prebili jej dobrú, stimulujúcu a tvorivú charakteristiku – jednotnosť. Napáchané škody ale nie sú len výsledkom EURA. Začali sa páchať už dávno pred ním a napáchali ich jeho monetárni predkovia. Schématické predstavy ekonómov nielenže nemôžu viesť k riešeniu pre pokojný návrat do normálu, ale posilňujú nevyhnutnú a blízku katastrofu.

   Druhou zásadnou chybou schématických úvah je spájanie silného slobodného trhu výhradne s neoliberalizmom. Všetky ideové pomenovania majú stovky definícií. Dokonalá definícia nemôže existovať. To mnohých zvádza v prípade kritiky neoliberalizmu výhradne na kritiku trhu. Lenže. Lenže existencia trhových hospodárstiev nie je víťazstvom neoliberalizmu. Aj iné ideové smery podporujú, alebo aspoň tolerujú trh. Najväčším víťazstvom neoliberalizmu je monetárne inžinierstvo, v čom sa spojil prakticky so všetkými dominantnými prúdmi ekonómie a politiky. Tu je jeho kritika nielenže minimálna, ale mnohí ekonómovia zvučných mien sa k tejto manipulácii pridávajú a hýria najrôznejšími predstavami svojho vlastného spôsobu o manipulácii meny. V dôsledku takýchto predstáv sa mimoriadne postavenie súdobých finančných inštitúcií nijako nezmení. Tie nebohatnú na základe silného trhu. Naopak, ich bohatstvo zabezpečuje extrémne manipulovaný peňažný trh. Keď sa dostaneme do štádia, že bude horšie ako zle, príde aj na perestrojku neoliberalizmu podľa predstáv schématických inovátorov. To však nič zásadného na rozpade peňažných systémov nezmení. Neexistuje žiaden recept na efektívnu nápravu. Každá krajina si bude musieť metódou pokus-omyl hľadať výsledok. Ak sa máme v budúcnosti vyhnúť podobným katastrofám, musíme prijať myšlienku, že podstatná časť sveta musí fungovať v neinflačných peňažných systémoch. Ako k nim dospejú, je rébus sám osebe.