Kríza v Európe, pričiny a východiská

Celé roky je obviňovaný kapitalizmus za tzv. nezvládnutie voľného trhu a je obviňovaný zo súčasných katastrofálnych problémov, za krízu, ktorá sa hodnotí ako najhoršia od Veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. Je s podivom, ako sa málokedy uvádza, že kríza súčasnosti je fakticky krízou socializmu, resp. socialistických metód riadenia uplatňovaných v kapitalistickej spoločnosti.

V rokoch vlády mimoriadne populárneho demokratického prezidenta Billa Clintona v USA bol vyhlásený program bývanie, keď sa dostupnosť vlastníctva nehnuteľnosti prehlásilo za základné právo amerického občana. Cez semištátne organizácie Freddie Mac a Fannie Mae, boli dané garancie za hypotekárne úvery, čím sa úžasne zvýsila dostupnosť hypoték. Pre banky sa poskytovanie hypoték stalo bezrizikovým druhom obchodu a tak začali dávať hypotéky každému človeku, naraz ju dostal doslova každý. Nielen ľudia, ktorých bežný príjem postačoval na splácanie hypotéky, prípadne mali vlastné ručenie ale novými klientami sa stali aj milióny chudákov, ktorým sa jediným podpisom na zmluve splnil celoživotný sen.

Zároveň banky dostali od Clintonovej vlády (a republikánskeho kongresu…) do ruky ďalší obludný nástroj na zvýšenie svojich ziskov – zrušenie Glass-Steagallovho zákona, ktorý bankám zakazoval mixovať bankové a investičné operácie v jednom balíku. Tento zákon bol prijatý z veľmi dobrého dôvodu v 30. rokoch 20. storočia po Čiernom pondelku na Wall Street v roku 1929 keď vybuchla bublina zhromaždených dlhov a podpory medzi bankami.

Kombináciou politického rozhodnutia, prijatia nezmyselnej ba protitrhovej politiky ovlyvňovania hypotekárneho trhu došlo k vzniku hypotekárnej bubliny. Napumpovaním enormného množstva peňazí do stavebnéctva raketovo stúpali ceny nehnuteľností, keď mnohí dokonca špekulovali a brali si hypotéky na vicero nehnuteľností, kde nové hypotéky splácali predajom starých. Vznikla realitná bublina, keď sa po celom území USA dvíhali státisíce nových domov a bytových komplexov.

Vplyvom idiotského zákona na odstránenie regulácií sa táto bublina začala šírit do celého sveta cez balíčky derivátov, kde pod škrupinou bonitných akcií boli pekne zbalené aj jedovaté hypotekarne akcie. Tieto balíčky sa predávali na trhu s prvotriednou AAA bonitou a stali sa žiadaným predmetom obchodovania po celom svete, nielen v Amerike.

Keď bublina spľasla, ceny sa znížili a domy boli za pôvodnú cenu nepredajné. Ľudia zbankrotovali, pretože neboli schopní splácať úver, ktorý bol vyšší ako nová cena nehnuteľnosti. Tento problém sa preniesol na banky, ktoré stratili peniaze v nekrytých úveroch a v cenách nehnuteľností, ktoré výrazne poklesli oproti dobe, kedy boli nadobudnuté na dlh. Banky si dovolili nekryté úvery preto, že štát sa za ne zaručil. Nehovoriac o realitnej bubline.

. Tá vznikla opustením zlatého štandardu a z predaja peňazí. Predchádzajúci boom vždy štartuje kríze. Bubliny sú príčinami krízou. V dvadsiatych rokoch bol veľký boom spôsobený nadvýrobou, veľkými investíciami práve preto, že boli lacné úvery a zdalo sa, že boom bude do nekonečna, pretože je možné vyrábať nekryté peniaze. Depresia sa potom vezie na nedôvere ľudí v budúcnosť a vyšetrovania. To je sprevádzané defláciou: peniaze ležiace v šuplíku nadobúdajú na cene, s nákupmi je dobré vyčkávať, investovať sa nevypláca. Výrobcovia krachujú.

  Ďalej odkrýva Keynesův prelud – permanentný konjunktúru spôsobenú stálym zhoršovaním kvality peňazí a infláciou. Prelud vznikol nepochopením a redukciou skúseností z veľkej hospodárskej krízy. Tento prelud dnes podporuje u nás Sociálna demokracia. Ľudia by mali kupovať, kupovať a kupovať. Keď nie sú peniaze, potom sa zadlžovať sami, prípadne dostávať peniaze od štátu, ktorý sa zadlžuje, jednoducho aby sa stále vyrábalo. Je to už celkom jasný nezmysel. Ľudia predsa musí tiež šetriť na starobu, musia mať rezervy. Dlhy musí potom niekto uhradiť. Nemožno všetko minúť. Najväčším nezmyslom je, keď sa snaží niekto rozprúdiť hospodárstva na dlh, to znamená, že úvery rozdá ľuďom, aby za ne kupovali. Takýto dlh sa už nikdy nevráti, pretože peniaze minutej za tovar sa vydajú sčasti za materiál kúpený zo zahraničia, peniaze unikajú von, ďalej za zahraničný tovar, časť sa premrhá, časť znehodnotí. Vracia sa len z daní, ktoré tvoria len časť príjmov. Vzniká bublina, ktorá potom má neblahé následky. Je to nečestné, ten, kto šetrí, prerába, peniaze sa mu znehodnocujú, kto míňa, si užíva, keď sa nezadluží. Dôchodkové fondy a všetky rezervy sú spochybnené. Keynesiánstvo a dôchodkové fondy sú protirečenie.

Hypotekárna kríza sa cez deriváty preniesla do celého sveta, keďže naraz sa bezpečný prístav pre investície ukázal ako čistá stra a vlastnícy podobných balíčkov museli začať rátať straty v desiatkach miliárd EUR

  Woods vidí riešenie v prechode k zlatému štandardu, zamedzenie štátnych zásahov do ekonomiky. Podporuje Hayek teóriu „spontánneho poriadku“ – všetko sa vyvíja samo trhovým hospodárstvom a nie je potrebné zasahovať. Hlavnou príčinou krízy je FED, americká federálna finančná inštitúcia, ktorá vyrába peniaze. Takéto zásahy do hospodárstva nemožno trpieť.

Európsky segment krízy

  Nemožno vyčítať Woodsovi, že sa nezaoberá celým paradigmou sveta, veď napríklad v Číne av Rusku kríze nezaznamenali, ak áno, potom len vďaka zahraničnému obchodu s krízovými krajinami. Európska únia sa Woodsovými radami neriadi, zasahuje do bankového sektora, snaží sa nejako vytvoriť bankový dohľad a ďalšie zásahy do hospodárstva. Nemyslime si, že EÚ robila niečo iné ako Clinton v Amerike. Európu zasiahla americká kríza v dobe, kedy už sama bola v kríze, zatiaľ čo Amerika sa z toho dostáva, Európa nie. V Európe sa jedná o zásahy do hospodárstva pomocou dotácií. To je podobný a ešte horšie spôsob ako v Amerike. EÚ dá dotáciu, aby sa mohla využiť, musí štát alebo obec niečo dodať, keď nemá, tak na dlh. Stavia sa mnohokrát nepotrebné veci na dlh v čase, keď ho nie je možné kryť zvýšeným ekonomickým úsilím. EÚ teda zasahuje ďaleko horšom spôsobom do ekonomiky krajín, momentálne vyvoláva stavebný boom, nestavia sa však fabriky, ktoré by peniaze vrátili svojim hospodárstvom, ale neproduktívny veci. Všetky tie plýtvající zadlžené krajiny (plytvaním však nie sú len dotácie, ale štátny rozmarnú rozdávanie) spoliehajú, že v Európe to niekto zaplatí. Keď niekto tieto spôsoby dovoľuje, nezakazuje, podporuje, je prirodzené, že aj za ne nesie zodpovednosť. Na rozdiel od Ameriky, európski úradníci sú nepolapiteľní, nie je nikto, kto by ich k zodpovednosti volal, nie je mechanizmus, ktorý by ich vymenil. Je len jedna výhovorka: Zatiaľ ešte mali národné štáty dostatok právomocí, aby zabránili najhoršiemu, mohli európske dotácie odmietnuť (to si však tvárou v tvár občanom žiadny politík nedovolí) a mohli šetriť na iných výdavkoch, ktoré sú ešte zatiaľ v ich právomoci. Avšak v súčasnej Európe sa už prejavuje centrálne rozhodovanie bez možnosti volať na zodpovednosť jeho aktérmi. To je podobné komunistickému režimu, v ktorom boli vedúci činitelia nedotknuteľní.

Doplnenie názorov TE Woodsa o ďalšie segmenty krízy

  Woods samozrejme nerieši hlbšie korene krízy. Tá súčasná je totiž len vrcholkom ľadovca úplne hlbšie krízy, ktorá je predovšetkým európskym fenoménom. Dnes sa prejavuje tým, že súčasné nepriaznivé javy zostávajú, nie sú ľahko odstrániteľné a to ako pravicovú tak ľavicovú politiku. Táto hlboká kríza má svoj globalizačný a civilizačné segment. Globalizačný segment je spôsobený odcházením priemyselnej výroby do zaostalých štátov, odkiaľ sa potom výrobky dováža. Civilizačné segment je spôsobený starnutím populácie, malým počtom zdravých mladých ľudí, ktorí musia živiť početnú armádu dôchodcov, chorých a neschopných. Stále viac detí je porušených, retardovaných, neschopných práce a do budúcnosti verných klientov vyspelého zdravotníctva, na ktoré nikdy nezarobia.

  Globalizačný kríza sa prejavuje hlboko zakorenenú nezamestnanosťou, ktorá však môže byť rôzne krytá neproduktívnymi a nevýrobným zamestnaniami (tzv. službami) a zamestnávaním za nízke platy (dva zle platení zamestnanci namiesto jedného dobre plateného). To vedie k mnohým polozaměstnaných a žijúcich z rôznych rent. Celkovo to znižuje životnú úroveň, iba vplyv je nejako rozprestretý.

  Služby síce môžu zamestnať ľudí, ale problém s nedostatkom zamestnania sa takto iba rozprestrie, nevyrieši a zhoršuje celú situáciu rastom cien a znížením životnej úrovne. Bohaté krajiny potom môžu v tomto období ešte nejako existovať, ako schudobnie, ale chudobnejší už to pociťujú úplne „na telo“. To je prípad Slovenskej republiky.

  Civilizačné krízy je evidentné, obrovské náklady na dôchodky a zvyšovanie nákladov na zdravotníctvo je toho dôsledkom. Obe krízy sa podporujú a dopĺňajú. Na jednej strane znižovanie počtu mladých ľudí znižuje problém nezamestnanosti, lenže spôsobom úplne zhubným. Keď by sa zrazu objavilo dosť pracovných miest, pre nedostatok pracujúcich by do značnej miery zostali obsadené, takže by sa tým vyriešilo pomerne málo. Katastrofické narastania dlhu je však dôsledkom všetkého a jeho zaplatenie nie je vôbec v dohľade, jednoducho nikto nevie, ako by to urobil. Európa je v tom úplne na dne, v Amerike sa riešenie ľahšie nájde, pretože civilizačné krízy je obmedzenejší, ani globalizačný nemá taký vplyv. Preto tiež Američania tieto hlbšie príčiny krízy tak ľahko nevidí a ich závery pre Európu úplne neplatí.

Záver

Woods má samozrejme vo svojom segmente problémov sveta pravdu. Ale len pre túto chvíľu, pre túto ekonomickú situáciu, všeobecne nie. Jeho kritika sedí na dobu, kedy socialistickí politici rozhadzujú nezodpovedne štátnej peniaze. Čo by sa však stalo, keby štát nezasahoval, keby bol naozaj zlatý štandard meny, keby celé hospodárstvo riadila len neviditeľná ruka trhu, ktorú by nikto neusmerňovalo? Celá teória, že práve len „spontánny poriadok“ všetko sám dobre riadi, nie je dosť dobre overená. Posledný príklad je z devätnásteho storočia, a nie je to príklad práve povzbudivý.

  Demokratické krajiny sa snažia riešiť veľké rozdiely v príjmoch a životnej úrovni, ktoré voľný trh automaticky vytvára, zvolením socialistických politikov. Že oni kríze vytvorí alebo zhorší, je evidentné. Je to proste len preto, že to nevie, nie preto, že nemajú dobrú vôľu. Keď niekto niečo nevie, nemal by nezodpovedne sľubovať, že veci vyrieši. To práve socialistickí politici robia. Woodsove argumenty sú v tomto úplne pravdivé.

  Voľný trh je prirodzený mechanizmus, má nielen ekonomický, ale aj antropologický význam. V súčasnej dobe je to jediný fungujúci systém schopný udržiavať ľudskú snahu a vôľu k úspechu, k učeniu, k zdokonaľovaniu, k práci, k udržaniu kvalitného biologického stavu, stratifikuje ľudí na neschopné a schopné, čo je potrebné na vytváranie vzorov a udržiavanie schopnosti pracovať a snažiť sa. Na neprispôsobivých občanoch vidíme, že nechcú posielať ani deti do školy, pretože snaha uspieť sa vytratila sociálnym zabezpečením, ktoré nenúti k práci a snahe. Svet nepracujúcich poberajúcich nepodmienečný príjem alebo majúcich „každému podľa jeho potrieb“, je svetom zániku ľudstva na pohodlie a stratu ľudských vlastností. Pomáhať je možné jedine potrebným, nie pestovať z ľudí „nefakčenka“. Napriek tomu však voľný trh nemôže byť jediným systémom ovplyvňujúcim život. Musí ešte mimo neho existovať iné mechanizmy, ktoré zaručia funkciu rodín a ľudských spoločenstiev, dostatok zdravého a práceschopného potomstva, šetrenie prírodných zdrojov, zachovanie prírodného prostredia.