Alawiti v Sýrii bojujú o holé prežitie

Prezident Assad a Alawiti nemajú žiadne východisko, bojujú za svoju vlastnú existenciu. Jediný spôsob, ako ukončiť túto občiansku vojnu, je nechať im kontrolu nad svojím osudom – buď ako autonómna oblasť v Sýrii, alebo ako nezávislý subjekt.

Kto sú to Alawiti

Alawiti sú relatívne malou, historicky utláčanou skupinou ľudí, ktorých politická budúcnosť závisí od toho, či Sýria zostane v nejakej forme jednotná alebo sa rozpadne na ešte menšie etnické a náboženské subjekty.

Čo by vlastne mal každý, kto do osudu regiónu hovorí, vedieť?

Je ťažké definovať alawitov po náboženskej stránke, budeme o nich spolu s Kurdami hovoriť ako o nesunitoch (nie je to celkom presné, lebo Kurdi sú suniti, ale nie sú Arabi). Až do konca osmanskej nadvlády nesuniti tvorili až 40% celej populácie na území Sýrie, avšak boli občanmi druhej kategórie. Osudy krajiny riadili sunitskí Arabi.

Keď sa v 19. storočí začali objavovať západné myšlienky nacionalizmu a rovnosti všetkých ľudí aj na Blízkom východe stretli sa s odmietnutím arabko-sunitskej vládnucej vrstvy, keďže nemuslimovia nemôžu byť rovní, musia byť ponížení, dhimmi a nesuniti takisto nemôžu byť rovní panskej arabsko-sunitskej vrstve. Avšak, aj keď sa všetci suniti zvyknú považovať za rovných pre zákonom islamu, v skutočnosti prevažujú klanové, kmeňové či etnické identity, nehovoriac už o pohlaví…

Po prvej svetovej vojne Sýriu ovládli Francúzi, ktorí sa snažili myšlienky „Liberté, égalité, fraternité“ rovnosť pred zákonom zaviesť aj tu, avšak ľudia tieto zásady nikdy neprijali za svoje. Počas francúzskej vlády, ľudia dnes známi ako Alawiti, ktorí dnes ovládajú a riadia Sýriu, prosili Francúzov o založenie vlastného štátu v ich starovekej vlasti pozdĺž pobrežia Stredozemného mora medzi dnešným Libanonom a Tureckom. Jedným z tých, ktorí najvášnivejšie podporovali túto myšlienku bol starý otec dnešného vládcu Sýria Süleyman al-Assad.

Bolo to hlavne preto, lebo dovtedy sýrski suniti volali Alawitov „Abid“ [otrok], a zaobchádzali s nimi presne takto. Alawiti boli zamestnaní v domácnostiach sunitov ako sluhovia. História Alawitov je plná hororových príbehov o sunitskom zneužívaní, či už otročili v domácnostiach sunitov alebo hocikde inde.

Alawiti, odnož šiitského islamu, boli prišerne diskriminovaní podľa pravidla sunny. Pozícia sunitov k Alawitom je panská nadradenosť, či blahosklonnosť v niektorých prípadoch, alebo dokonca priamo nepriateľský postoj

Podľa alawitskej náboženskej viery, Mohamedov bratranec a zať Ali bol svätý. Avšak prehlasovať akéhokoľvek človeka za svätca je v islame rúhaním. Podobne aj kresťania sú oficiálne považovaní za dhimmi, občanov druhej kategórie, ktorých mnohí moslimovia tiež považujú za pohanov. Kresťania zbožňujú Ježiša, ktorý bol v moslimských očiach iba prorok, narodeným ľudskej matke a otcovi.

Nedávna história

Počas francúzskej okupácie a v prvých rokoch nezávislosti Sýrie po roku 1946, bolo pod úroveň bohatých a vplyvných sunitov, aby ich synovia slúžili v armáde. Ich alawitskí sluhovia, však zazreli v armádnej kariére možnosť vymaniť sa z cyklu podriadenosti, presvedčili svoje sunitských pánov podpísať odporúčania, aby deti ich alawitských zamestnancov mohli vstúpiť do armády. Postupne sa zvýšil počet Alawitov v radoch armády na takú úroveň, že nakoniec v roku 1966 zvrhli existujúce vládu a prevzali moc v krajine.

Mnoho z týchto vojenských dôstojníkov, rovnako ako ich kresťanských náprotivkov, uchvátil panarabský nacionalizmus, snáď v nádeji že cez nacionalizmus opäť získajú rovnosť, ktorej sa nedočkali v náboženstve, v sunitmi ovládanej, spoločnosti. Títo dôstojníci robili čo mohli, aby odsunuli svoju nesunitskú identitu stranou, a dúfali (niekedy dokonca požadovali), že ich sunitskí arabskí partneri spravia to isté.

Ako rástol počet Alawitov v armáde, tak rástol aj ich počet vo vyšších pozíciách v strane Baas zakladajúcej sa na militantnom arabskom nacionalizme. Alawiti sa však báli prejaviť slabosť (aby ich prípadne suniti nezlikvidovali), nikdy si nedovolili zabudnúť, ako ich suniti nenávideli, takže sa dohodli s dôležitými sunitskými rodinami že výmenou za vojenskú moc im poskytnú stabilitu a bezproblémové hromadenie bohatstva, kde si sa samozrejme urvali svoj diel aj oni.

Počas tzv mierových rozhovorov medzi Sýriou a Izraelom, Alawiti podľa vlastných slov, menovali sunitov (a nie Alawitov!) na vyjednávanie s Izraelčanmi. Alawiti nechceli niesť zodpovednosť, za nejaké ústupky vykonané Izraelčanom. Alawiti sa s najväčšou pravdepodobnosťou obávali obvinenia, že ak by boli pristúpili na nejak izraelské požiadavky, suniti by ich obvinili, že nie su „praví“ Arabi.

Mnoho Alawitov však verilo, že arabsko-nacionalistická cesta prijímaná väčšinou sunitmi nemala šancu. Podľa rozhovorov s ľuďmi, ktorí utiekli zo Sýrie, rovnako ako mnohých , ktorí tam ostali, suniti aj tak nikdy Alawitov nebudú akceptovať ako severovných. V tomto zmysle varovali aj starého otca dnešného prezidenta Bashar al Assada a zdá sa že k naplneniu týchto predpovedí došlo. Pre týchto Alawitov, by jediným riešením bol samostatná štát Alawitov, alebo subjekt, kde by mohli riadiť svoj osud, a nie byť pod obávaným jarmom sunny.

Mnoho Alawitov, ktorí boli ticho pod Assadovským vedením, sú opäť, rovnako ako Assadov starý otec v roku 1930, postavení pred myšlienku vytvorenia nezávislého alawitského štátu. Každý deň vidia okolo seba, že blízkovýchodné kultúry prikladajú veľký význam pomste, že suniti im nikdy neodpustia 46 rokov nadvlády. Alawiti by sa celkom rozumne mali obávať, že nech sa stane v Sýrii čokoľvek, suniti začnú masaker za to, že riadili Sýriu dlhé desaťročia a za to, že zabil toľko sunitov počas súčasnej občianskej vojny.

Východiská

Pojem kompromisu na Blízkom východe jednoducho neexistuje – buď vyhrá jeden alebo druhý, niet inej možnosti ako úplné víťazstvo alebo totálna prehra. Kompromis, keďže vždy znamená čiastočnú stratu, je zrejme považovaný za uvalenie hanby na seba a je potrebné sa mu vyhnúť za každú cenu. Alawitský režim v Sýrii teda evidentne nevidí inú možnosť, než pokračovať v boji so sunitmi ovládanou opozíciou, ktorú vedú islamskí fundamentalisti a je mimochodom podriadená tureckému, saudskej a katarskému vplyvu. Alawiti sa musia pokúsiť etnicky vyčistiť alawitské oblasti od všetkých sunitov v nádej, že ustúpia do týchto oblastí s pomocou mimosýrskych spojencov – či už sú to Iránci, Rusi, alebo iní nesunitskí Arabi v oblasti – a zabarikádovať sa proti sunitom.

V dôsledku toho je ťažké si predstaviť si vyrovnanie, v ktorom Sýria zostáva centralizovaný a jednotný štát. Možno si predstaviť miestne autonómne oblasti, kde Alawiti budú môcť konečne riadiť svoj vlastný osud. Možno aj ďalšie skupiny – ako nearabskí kurdskí suniti na severe – sa budú snažiť zhodiť jarmo arabskej sunitskej nadvlády. Nezávisle od konečného výsledku, Kurdi totiž vedia, že ich sunitskí arabskí susedia, aj keď všetci zdieľajú rovnakú vieru, nikdy nenechajú minulosť minulosťou. Rovnako ako moslimovia vo všeobecnosti sú neúnavní prenasledovatelia Izraela, ani Arabi by nikdy neprijali žiadne riešenie, ktoré by im nedovoľovalo prevziať úplnú kontrolu nad oblasťou.

Preto neexistuje, žiadne, ani dočasné usporiadanie Sýrie, kde by zostal štát centralizovaný s jednou mocou, ktorá by ovládala všetkých. Zo všetkých etnických a náboženských skupín v Sýrii, Alawiti majú najviac čo stratiť, čo nepochybne vedia a čo je aj dôvod, prečo musia mať úplnú kontrolu nad svojím vlastným osudom. Oni nemajú inú možnosť ako zostať dobre vyzbrojení, pretože ak nie, tak by ich suniti opäť ovládli, podrobili a navrátili ich do otrockého stavu ako boli v minulosti.

Assad sa preto nemôže vzdať a Alawiti – či už podporujú alebo oponujú Assadovi – bojujú za svoju vlastnú existenciu. Je len jeden spôsob, ako ukončiť túto občiansku vojnu – nechať im kontrolu nad svojím osudom. Buď ako autonómna oblasť v Sýrii, alebo ako nezávislý subjekt, štát. Nech sa stane čokoľvek, budú trvať na tom, že ostanú aj naďalej dobre vyzbrojení. Alawiti, rovnako ako mnoho iných menšín na Blízkom východe, budú aj naďalej žiť vo večnom strachu z arabských sunitov.

Keďže koncept odpustenia, prenesenia sa cez viny minulosti je v tomto regióne úplne cudzí, skutočný mier medzi Alawitmi a arabskými sunitmi, alebo, ako je to v inom prípade, medzi arabskými a nearabskými sunitmi, bohužiaľ neprichádza do úvahy.