Moje NIE fašizmu a manipulácii – moje ÁNO tolerancii a slobode

V akom svete to žijeme? Počujem ľudí vonku skandovať, vytrubovať a nadšene kričať, pri hokejovom zápase, ktorý sa odohráva kdesi v Minsku. Mnohí tam dokonca odcestovali, aby podporili náš tím. S hrdosťou sledujeme „naše“ víťazstvá a nevidíme ako Slovensko prehráva oveľa dôležitejší zápas. Zápas o morálne hodnoty nielen našej krajiny, ale celej Európy. Točíme sa v kruhu, história sa stále opakuje a my sa nedokážeme poučiť zo svojich chýb. Miesto toho, aby naša pozornosť a súcit momentálne smerovali k Ukrajine, my hľadíme na Bielorusko a hokejové zápasy. Rozumiem nadšeniu z hry, ale nie je v to v súčasnej dobe od nás trochu málo? Miesto toho, aby sme kriticky hodnotili to, čo sa momentálne v našom regióne deje, odvraciame zrak a prijímame povrchné informácie masmédií a bulváru. Rozptyľujú našu pozornosť a my plytváme energiou na žabomyšie vojny, prešpikované propagandou a kŕmené predsudkami. Lenže reálna a skutočná vojna sa odohráva a to hneď za našimi hranicami, v susednej Ukrajine. 

Nová vláda v Kyjeve nezvládla búrlivú situáciu, ktorú sama vyvolala a prostredníctvom trestancov a radikálov nastolila vládu teroru, aby umlčala svojich oponentov. Toto však nieje len boj proti separatistom či teroristom, ako ich nezúčastnene nazývajú v médiách, toto je skutočný boj proti vlastnému ľudu, bezbranným civilistom, ich vôli a ideám. Nedokážem pochopiť svoje okolie, ktoré na jednej strane spomína na obete Majdanu (kde mimochodom okolnosti streľby sú veľmi pochybné a doteraz neboli riadne vyšetrené) a pritom ignoruje masaker v Odese, kde bolo radikálnymi milíciami popravených a upálených nevedno koľko desiatok pro-ruských aktivistov, mladíkov, starcov i žien. Ako môžu všetci spravodliví horieť za tolerantnú spoločnosť, plným právom sa pohoršovať nad tým, kto sedí na banskobystrickej župe, volať po odkaze 2.svetovej vojny a pritom byť arogantní k tomu, že v Ukrajine sa fašizmus zakorenil vo vládnych kruhoch, dostal skutočnú moc, uchopil srdcia toľkých ľudí, preniesol sa do ulíc a vykonáva „spravodlivosť“? Ako je možné, že sme neboli ochotní akceptovať obete pro-európskeho boja a obeťami pro-ruského boja pohŕdame? Bojím sa na to, čo i len pomyslieť, ale niekedy sa mi zdá, že ľudia sú ochotní pripustiť neprávosť a násilie páchané na ľuďoch, ktorí hovoria po rusky, cítia sa byť Rusmi a vyznávajú iné hodnoty ako my. Ako je možné akceptovať to, že Európska únia, bez akýchkoľvek námietok slovenských predstaviteľov, celú túto zvrátenosť podporila a teraz sa len nečinne prizerá svojmu hroznému dielu? A že v rámci spojenectva s USA a NATO rozhodla rozohrať geopolitickú šarádu s Ruskom, včetne sankcií, rozmiestňovania vojsk, ostrých vyjadrení, využívajúc destabilizovaný región a vyhrotenú situáciu, plnú zámienok pre obe strany? Toto je do očí bijúca kríza hodnôt, slobody a demokracie. Toto je kríza hodnôt, ku ktorým sa Európa, ba i celý svet zaviazal výsledkom 2.svetovej vojny, toto je zlyhanie nás všetkých a pošpinenie pamiatky miliónov obetí, ktoré nám mali navždy pripomínať ohavnosť a nezmyselnosť vojen. Slováci dokážu byť hrdinami na ľade, no dokážu byť hrdinami aj vo svojich srdciach a cnostiach, zasadiť sa za svoje hodnoty a presvedčenia? Dokážeme raz, že sme nielen skvelými fanúšikmi športu, ale aj hlasnými fanúšikmi tolerancie, mieru a spravodlivosti? 

Moje myšlienky sa obracajú k starému otcovi, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní a ktorý bol za svoju snahu po slobode poslaný do nemeckého pracovného tábora. No prežil. Prežil aj socializmus a zažil aj demokraciu. Keby som mal možnosť s ním ešte raz prehovoriť, asi by som nemal to srdce povedať mu, že fašizmus, proti ktorému bojoval, je späť. Hanbím sa za to ticho, za tie strčené hlavy v piesku, tie chladné tváre našich zástupcov, za tie pokrivené argumenty a pokrytectvo, ospravedlňujúc zločiny našich „spojencov“.  Aj za to, že som Slovák a ak by som sa teraz stretol s obyvateľom Slavjanska a ten by sa ma opýtal „Prečo ste sa nás nezastali? Prečo Slovensko neodsúdilo ukrajinský fašizmus, zabíjanie ľudí? Veď ste boli v EÚ. Veď ste naši susedia a bratia. Prečo ste niečo nespravili?“ čo by som mu povedal? Že v každej vojne sme vždy boli tak trochu na blbej strane, ale časom určite nájdeme dosť odvahy, aby sme sa vzopreli neslobode a útlaku? Neviem však, či dnes, keď máme toľko možností vyjadriť svoj názor, by tento argument obstál. Nie, nechcem vziať do rúk zbraň a ísť bojovať proti fašizmu ako môj starý otec. Zatiaľ nemusím. Môžem však vyjadriť seba, svoj postoj a presvedčenie, že Slovensko a Slováci sa musia jasne zasadiť za morálne hodnoty, hodnoty života a mieru. Že moc viesť (nie vládnuť) ľudom, by mala byť vložená len do rúk slobodne zvoleným, čestným a schopným ľuďom. Že ľudia plní zloby a nevraživosti by nemali mať moc vládnuť zbraniam, ale mali by si odpykávať trest a byť liečení. Že hlasy ľudí majú byť s rešpektom vypočuté a nie silou umlčané. Že musia existovať hodnoty skutočnej slobody a skutočnej demokracie, ktoré budú prezentované a hlavne dodržiavané všetkými krajinami a nie zneužívané v prospech záujmov určitej skupiny ľudí. Že namiesto militarizmu budeme voliť skutočný dialóg, no nie dialóg mocných, ale dialóg medzi národmi a ľuďmi. Že manipulácii a mocenským hrám, využívajúcim radikálne metódy neprenecháme miesto, ale že budeme ctiť slobodu a ľudský život.
Vyjadrujem svoju vôľu a svoje presvedčenie. Ako Európan, ako Slovák, ako človek.