Od Bretton Woodu – dodatok.

   Moderná peňažná ekonómia vníma zlatý štandard ako jedného z najväčších ekonomických strašiakov. Má pravdu. Je to strašiak. Tých, čo nezvládnu svoje ekonomické ciele, prinúti zastaviť ich činnosť a nájsť si činnosť novú. Ekonómovia hlavného prúdu – moderní ekonómovia – nedokážu vidieť kvôli strašiakovi zlatého štandardu ešte väčšieho strašiaka – globálnu hyperkrízu.

   Na rozdiel od záchvatových epizód v kariérnom vývoji inflácie, záverečný kolaps nie je mysliteľný bez zasiahnutia všetkých oblastí spoločenského života. Kríza peňažného systému musí byť nevyhnutne aj krízou spoločenskou a to krízou všeobecnou a globálnou. Stále viac ľudí si uvedomuje, že rastúce nedorozumenie a napätie v západnom svete je predovšetkým dôsledkom tohto rozpadávajúceho sa spoločenského podsystému – peňažného systému s koreňom v Bretton Woode. Pre úplnosť treba poznamenať, že drobné korene siahajú  ešte pred Bretton Wood. Sú ale menej výrazné, podobne ako sú nevýrazné tradičné spoločenské, sociálne a psychologické motívy súčasných spoločenských konfliktov. Myslím, že by sme ich mohli zaradiť pod pojem evolučne podmienené prejavy.

   Jedným z najvýraznejších by mohla byť myšlienková zotrvačnosť. Neviem ako pomenovávajú myšlienkovú zotrvačnosť v psychológii a sociológii, ale môžeme oprávnene tvrdiť, že ľudia vo vysokom veku svoje názory a presvedčenie obvykle nemenia. Nemenia ho o to skôr, ak ide o ich profesijnú kariéru, ktorou dosiahli spoločenské uznanie a ohodnotenie. Mimoriadnou situáciou je ocenenie tzv. Nobelovou cenou. Ťažko možno od takto oceneného človeka a navyše vo vysokom veku čakať odmietnutie svojich predstáv, svojho chápania a celej svojej profesijnej kariéry. Pri kolapse peňažného systému nie je preto možné hľadať racionálne rozhodnutia s ľuďmi, ktorí nevnímajú zhubnosť svojich predstáv. Nové prístupy možno očakávať len s novou generáciou. Z toho vyplýva, že odznenie kolapsu a súvisiacej všeobecnej krízy je zrejme proces na dlhú dobu. Celé desaťročia.

   Z ďalších príčin spoločenských konfliktov stojí za zmienku správanie politickej triedy. Systém republikánskeho práva obvykle označujeme za demokraciu. Je to trochu paradox, pretože po historických skúsenostiach vieme, že rozhodnutia politikov nebývajú často v súlade s väčšinovým názorom. Okrem toho rímske republikánske právo poznalo a využívalo aj inštitút diktatúry. Veľkým problémom je aj motivácia politickej triedy. Uprednostní spoločenský záujem pred záujmom svojich sponzorov i svojou túžbou byť pri moci? Uprednostní dobré dlhodobé výsledky pred zlými krátkodobými a teda rizikom opätovného nezvolenia? No a problémom je aj spoločenská vedomie. Volia občania s vedomím dôslednej osobnej zodpovednosti, alebo viac s vedomím výnimočných schopností politikov vyriešiť ich problémy? Spoločenské vedomie západnej verejnosti nie je v stave zreteľne rozpoznať zhubnosť peňažného systému a ním zdedeného Bretton Woodskeho ducha. Otrasy jeho pádu prinesú rôzne výsledky. Dávajú aj možnosť odobrať moc politickým i hospodárskym elitám a súčasne prideliť aj viac slobody a osobnej zodpovednosti priamo občanom. Dávajú možnosť vytvoriť politický systém, ktorý by si zaslúžil označenie liberálna demokracia. Vyháňanie strašidla mŕtveho Bretton Woodu je ale tak komplikované, že pritom môže dochádzať aj k vyhnaniu ubitej ekonomickej slobody a obmedzenej reálnej demokracie.

   Tak uvidíme.