Od Bretton Woodu k monetárnej, hospodárskej a všeobecnej kríze. 2.časť.

   Politický aj ekonomický mainstream nechce a nedokáže vidieť fatálne dôsledky svetovej inflácie. Vo svojej bohorovnosti stále plánuje riadiť ekonomický i politický svet infláciou. Ničivé mechanizmy inflácie popisujú logicky a konzistentne len libertariáni a Rakúska ekonomická škola. Vo svojich úvahách sa venujú predovšetkým vzťahu inflácie a produkčných statkov. Menej pozornosti už venujú spotrebným statkom. Je tu ale ešte jedna oblasť, ktorej sa nevenujú prakticky vôbec – politický život. Nejde o politiku samotnú (Napr. Teória verejnej voľby – Buchanan, Arow a ďalší), ale o priamy vzťah inflácie a dôsledky na politiku.

   Tieto súvislosti sú ale okato zreteľné. Inflácia nedeformuje len štruktúru kapitálových statkov, spotrebných statkov a celkovej spotreby, ale čo je mimoriadne nepovšimnuté – aj štruktúru a kvalitu spoločenských vzťahov. Hoci sú niektoré inflačné obdobia v histórii popísané celkom spoľahlivo, je ťažké vysledovať presné pôsobenie inflácie na spoločenské vzťahy vo všetkých prípadoch. Inflačnú politiku od doby Bretton Woodu i celého 20.storočia ale máme zmapovanú tak podrobne, až sa pravda stráca v záplave faktov.

   Mimoriadne výsady bánk vo vývoji svetového peňažného poriadku 20.storočia umožnili mimoriadny vzrast ich bohatstva a vplyvu na politickú moc. Pokým všetci musia získavať kapitál a bohatstvo obvyklým spôsobom, banky si časť svojho kapitálu tvoria fiktívne. Pomocou fiktívneho kapitálu odčerpávajú reálne bohatstvo od ostatných. Je preto logické, že ich majetok sa zvyšuje rýchlejšie, pričom tento predstih rastie v dôsledku nastavenia súčasného peňažného poriadku exponenciálne. To znamená, že ku koncu inflačného cyklu sa musia prudko zvýšiť majetkové rozdiely medzi tvorcami reálnych hodnôt a majiteľmi finančných inštitúcií. Súčasne s tým narastá aj námaha tvorcov reálnych hodnôt spojená s uspokojovaním pohľadávok celého finančného sektora. Veľké majetkové rozdiely nie sú dlhodobo príčinou nespokojnosti. Stávajú sa nimi až vtedy, keď inflácia dospeje k zastaveniu a potlačeniu hospodárskeho rastu a nárastu skutočnej chudoby. A to sa už začína diať.

   Ďalším dôležitým faktorom spoločenskej atmosféry je priamy vplyv inflácie na politické programy. Vďaka počiatočnej ilúzii bohatstva a bohatnutia je ľahko politickej triede presadzovať rastúcu starostlivosť štátu o jednotlivca i celú spoločnosť. Čím väčší iluzionista, tým väčší politický úspech a tým väčšia ilúzia trvalého úspechu. Bez inflácie by sa museli občania na neefektívne politické programy ihneď poskladať formou zvýšených daní a odvodov. Inflácia je ale skrytá daň a odsúva túto ich platbu do budúcnosti a v nejasnej štruktúre skutočných platiteľov tejto dane. Cez infláciu sa realizujú programy, ktoré by mali malú pravdepodobnosť na úspech. Ide o celkové politické programy, sociálne a zdravotnícke programy, vojenské, všeobecne spoločenské (právo,šport,kultúra), medzinárodné (únie/zväzy/,aliancie, prípadne ich rozpady).

   Inflácia skrátka vytvára neprirodzenú štruktúru spoločenských vzťahov, rovnako ako neprirodzenú štruktúru kapitálových statkov a  spotrebných statkov. Ak by sa inflácia zastavila, čo centrálni plánovači niekedy dočasne skúsia, štruktúry, vytvorené infláciou stratia zdroj svojej „energie“ a začnú sa rúcať. Obvyklejšia situácia je, že na konci inflačného cyklu, keď inflačná stimulácia stratí svoj účinok v dôsledku extrémnej neefektívnosti štruktúr, ktoré vytvorila, začnú sa tieto štruktúry rúcať úplne. Neexistujú ekonomické, ani právne nástroje, ktoré by dokázali elegantne odstrániť nahromadenú neefektívnosť(zbytočnosť,nezmyselnosť) inflacionistických štruktúr. V ekonomike to vyvoláva hospodársku krízu. V politike to vytvára rôzne dôsledky – zosilnený etatizmus (diktát politickej triedy), anarchiu, vzbury a revolúcie, alebo rovno prechod do diktatúry.

   V spoločnosti pôsobí mnoho ďalších silných ekonomických a sociálnych mechanizmov. Mimoriadne postavenie nadobudla digitálna globálna socializácia, ale dominantnou silou, ktorá určuje súčasný búrlivý pohyb vo svete je práve rozpad svetového menového systému z dôvodu konca inflačného cyklu založeného v Bretton Woode (s koreňmi vo viac, či menej vzdialenej minulosti) a jeho pokračovaním v Smithsonianskom (post Bretton Woodskom) systéme až do dnes.

   Je smutno zábavné sledovať početné a vzdelané mainstreamové osobnosti nášho i svetového verejného života, ako si nevedia rady s tým, čo sa to so svetom deje. Ako sa vzájomne obviňujú zo súčasného stavu a vývoja. Ako naprázdno mudrujú. Zo svojho miesta už zrejme nikdy neuvidia, že ich predstavy, teórie a ideológie sú práve štrukturálnym produktom cyklu, ktorý ich vnímanie stvoril, udržoval pri živote a teraz rozbíja spolu s hospodárstvom. Všetky ich ideové konštrukcie sú tak nekonzistentné a nelogické, že môžu vysvetľovať všetko, ale nevysvetľujú nič.