Práca a život v škatuli

Už v 19. storočí mal majiteľ  továrne výhľad na svojich zamestnancov, ktorých sledoval cez sklenenú stenu z hora……  prečo túto „funkciu“   v dvadsiatom  storočí prevzali kamery?

Je logické, že zamestnanci nemôžu mať také súkromie a pohodlie ako doma. Výnimka zo všetkých zamestnaní je práca pre Google. Zamestnanec si tam môže pospať, čítať knihu, prísť aj v pyžame, dôležitý je výsledok ktorý prináša pre firmu Google.

Aj keď vo vyspelých krajinách Európskej únie  je mobbing trestný čin,  žiaľ u nás v našom štáte  je hovoriť o tejto téme tabu. Naposledy keď poslankyňa NR SR, JUDr. Mária Ritomská v zrušenom pojednávaní s odborárom Margalom na bratislavskom súde. Sudkyňa bezdôvodne zrušila pojednávanie, neberúc ohľad na pricestovaných svedkov až z opačného konca republiky. Túto kauzu mal nafilmovať aj reportér z Markíza TV. Nadriadení mu pod hrozbou výpovede zakázali prísť. Teda tu spomenúť mobbing, rovná sa pracovnej „harakiri“.

Napriek vyspelejším pomerom v EÚ musia zamestnanci čeliť novej hrozbe – absolútny nedostatok súkromia. Ide tu o zamestnania tzv. škatuľové, kde na jednom mieste pracuje aj stovka zamestnancov za stolom. Neoddeľujú ich žiadne steny. Každý môže vidieť každého. Ako je, pracuje, kedy ide na záchod. Všetko. Proste veľa ľudí na malom priestore – ide tu zrejme o IT firmy, niektoré banky. Podľa výskumov sa zistilo, že ľudia pracujúci v škatuľových firmách sa s tým nevedia vyrovnať, navštevujú psychológov, psychiatrov. Možno to bude aj anonymitou…???

Na rozdiel od zamestnaní, kde pracujú piati, šiesti aj menej zamestnacov. Situácia je tam menej formálna, viac friendly.

Na Slovensku zase sú psychické poruchy, že sú non stop sledovaní kamerami, kde ich kompetentní pracovníci sledujú, ako robia, či neurobia chybu. Potom to oznámia vedúcemu, a zamestnanca zavolajú na koberec. Kamery miesto toho, aby slúžili ako záznam, keď sa stane nejaká nepríjemná vec, na Slovensku slúžia skôr ako jarmo pre zamestnancov.

V prípade tzv. veľkých škatuľových zamestnaní, kde spolu robia pár desiatok ľudí – tu je trauma nedostatok súkromia, v prípade kyber-šikany zo strany zamestnávateľa, ktorý tak sleduje svojich zamestnancov, aby ich za každú maličkosť „zdrbal „ je spoločný menovateľ – žiadne súkromie.

A zakončím to realitami šou, ktoré tiež boli také škatuľové, veľa ľudí na malom priestore, non stop sledovaní kamerami. Dochádzalo tam často ku hádkam, zlej atmosfére tak kde je vlastne spomínaná „firemná kultúra „ pracoviska….vyparila sa?