Prečo si Kolesíkovia nepripomínajú revolúciu

tále sa mu vyhýbajú. Nechcú ho a boja sa ho. Tak isto, ako sa boja ľudí na ulici dnes, báli sa aj vtedy. Robert Fico si nepripomína tento deň. Vždy má niečo na pláne, tento rok na 25. výročie Nežnej revolúcie sedel so študentami vo vlaku a predstavoval vlaky „zadarmo.“

Ambície a zodpovednosť

17. november 1989 a nasledujúce dni potom, si Slováci a Česi pamätajú ako obdobie, kedy sa zrútil socialistický režim a ľudia si vyštrngali slobodu. Spolu s Novou Generáciou som prešiel cez Košice, Prešov, Banskú Bystricu až do Bratislavy, kde sme si pripomenuli tento historický moment. Splnili sa však očakávania ľudí? Ako ktorým. Súčasný stav si pochvaľujú tí, ktorí si chcú prevziať zodpovednosť sami za seba a chcú si riadiť vlastný život sami. Naopak, nevyhovuje to tým, ktorí sú naučení žiť v obmedzení, v klietke a nemajú žiadne ambície. Totiž, ak ste mali za socializmu nejaké ambície a nebodaj boli v rozpore so Stranou, tak ste neboli vítaní. Stretli sme sa s rôznymi reakciami. Mrzí ma, že niektorí mladí ľudia nevedia o tomto dátume takmer nič…

Späť ku Kolesíkovcom

V minnulosti si revolučné obdobie pripomínali buď jedným vyhlásením alebo stručným článkom. Žiadne spomienkové udalosti, žiadne akcie ani nič podobné. Naopak, ak je MDŽ, tak sa idú potrhať, kedy a kto urobí väčšiu akciu. Samozrejme, nič proti MDŽ, len nerozumiem, prečo si vládna strana nemôže pripomínať november trošku viac. Možno však existuje racionálne vysvetlenie. Robert Fico, ktorý stojí na čele vládnej garnitúry bol členom Komunistickej strany. Jeho minulosť sa nedá vymazať a bude ho už vždy prenasledovať. O Ficovi už píše takmer každý, takže nebudem stále hovoriť len o ňom, ale idey a hodnoty, ktoré zastáva sa viac podobajú minulénu režimu, ako tomu súčasnému. Preto je tu aj podľa mňa silná nostalgia a spomienka na tieto časy. Aj to je jeden z dôvodov, prečo si nechce priponínať 17. november.

Sloboda nie je samozrejmosť

Možno si už niekto zvykol na to, že môže čítať čo chce, môže písať čo chce, môže chodiť do zahraničia, môže sa slobodne na uliciach združovať a vyjadrovať kriticky. Ale samozrejmosť to nie je. To si treba veľmi vážiť. Aj keď súčasný systém určite nie je dokonalý a má svoje chyby.„Ak má naša demokracia nedostatky, musíme prekonávať tie nedostatky, ale nie prekonávať demokraciu.“ To povedal T.G.Masaryk a mal pravdu.

Pokračujeme ďalej

Nežná revolúcia neukončila demokratický proces, možno ju ani nezačala. Preto je potrebné aj dnes, aby sme si vážili a hovorili o hodnotách slobody, liberálneho zmýšľania a tolerancie. Vážim si ľudí na uliciach 17. novembra, vážim si každého, kto sa odvážil urobiť niečo viac, ako len sedieť doma. Chce to odvahu. Dnes vieme, ako to dopadlo. Oni to vtedy nevedeli, to je rozdiel. Vážim si ľudí ako Fedor Gál, Milan Kňažko, Ján Buday, Alexnader Dubček, Dionýz Hochel a mnoho ďalších…Samozrejme, nemôžem zabudnúť na ponovembrovú intelektuálnu elitu ako Jaro Filip, Stano Radič, Július Satinský, Milan Lasica atď. To sú ľudia, ktorí stoja za spomenutie a sanžili sa urobiť zo Slovenska inú krajnu. Hlavne mentálne, zmenou zmýšľania, ale aj v tom, že sa vzopreli bývalému režimu. Mladí ľudia by mali pokračovať v ich odkaze, a preto je dôležité to pripomínať. Vážim si hodnoty slobody, lebo nie je samozrejmosť.