Prežiť triatlon.

Začnem tým, že nie som žiadny športovec a už vôbec nie triatlonista. A že nesúťažím nikdy a s nikým.

Never say never.

Som milovník prírody a dobrodružstva. V prírode leziem, bicyklujem, čundrujem. Dokonca behám, občas plávam. Boli časy (vrátia sa ?), keď som lietal. Pre niekoho sú to možno športy. Pre mňa nie. Sú to moje spôsoby/cesty prežívania (zažívania) dobrodružstiev v prírode. Mimochodom, som na týchto činnostiach závislý ako na kokaíne.

A zrazu triatlon. Vždy sa mi páčil. A ten môj je dokonca krostriatlon, čiže sa bicykluje na horskom bicykli a beží sa v horskom teréne. A v mojom konkrétnom prípade sa pláva v krásnom Kolpašskom tajchu. Kúsok od môjho domu. No nevyskúšaj si to!

O svojej účasti som vedel od jari. Preto som sa pokúsil v rámci možností trénovať. O trénovaní som však nič nevedel/nič neviem. Aj dovtedy som rád jazdil na bajku, rád som si zabehol po lese a sem tam som si zaplával. Meditačne, introvertne, sám pre seba. Po lavíne informácií, často úplne protichodných, ktoré sa na mňa vyvalili z netu a z kníh, som sa snažil do svojho motkania sa po kopcoch zaviesť trénovací systém. Do môjho tichého a pokojného pohybu v prírode vstúpili minúty, kilometre, pulzové frekvencie, glykogén, laktát, tuky, či hypotonické a izotonické tekutiny.

Zaobstaral som si triatlonistický dres. Je to naťahovacie oblečko, v ktorom sa dá plávať, bicyklovať aj behať. Pritom sa rád uštipačne vyjadrujem o „lezcoch“, ktorí svoje „lezenie“ začínajú nákupom blbostí v hudyšporte.

Termín sa blíži. Ak vynechám „tréning“ som nervózny. Aj moja žena a deti sú nervózni. Zo mňa. Vyhýbam sa kamarátom a grilovačkám, aby som nemusel vypiť kýbel vína a nenarušil si špekáčikmi hladinu tuku v tele. V jazere točím dľžky aj v daždi a v hmle. Sám v celom chladivom jazere. Počítam si nádychy, tempá a kopy nohami. Pri behu uvažujem o kadencii, regenerácii a o bielych a červených svalových vláknach. Na bajku za jazdy pokusne konzumujem energetický gél. Fuj.

Týždeň pred štartom si dávam glykogénovú diétu. Regenerujem. Aj tak prší. Pár dní pred štartom sa snažím nacukrovať. Ryža a cestoviny mi lezú cez uši. Magor.

A je deň D. Na hrádzi Kolpašského tajchu je postavené bicyklové depo, tribúna, stánky. Stojím v rade (už som niekde písal, že nikdy nestojím v rade). Fasujem číslo (25), kúpaciu čiapku, čip na nohu. Krehká dievčina mi píše fixkou číslo (25) na rameno a na gumenú čiapku. Aj so štafetármi je nás cca 240 štartujúcich. Motám sa v dave. Moja sociálna fóbia si prichádza na svoje.

Otvárajú depo. Parkujem si bajk, pripravujem tretry, tenisky, uterák, ionťáky. Všímam si ostatných, niektorí sú odo mňa starší a niektorí tučnejší. To ma zľahka škodoradostne teší, možno nebudem posledný. Ale veď ja nikdy nesúťažím!

Zhromažďujeme sa pri vode. Profíci sa rvú do neoprénov. Trošku sa rozplávam, voda je akurát. Do štartu ostáva pár minút. Dvesto ľudí stojí po kolená vo vode na dvadsať metrovej kamenistej plážičke. Hučák v amplióne odpočítava sekundy. Štart.

Je to mela. Zo všetkých strán kopú nohy a mlátia ruky. Voda vrie, je spenená a samá vlna. Schytávam kopance. Uštedrujem kopance. Niekde som čítal, že tomuto sa dá vyhnúť tak, že budete plávať prvý. Nie je to môj prípad a tak bojujem o svoje miesto v pelotóne. Počítanie temp a nádychov je mi na prd. Hlavu stále dvíham z vody, aby som sa zorientoval. Prvá bója a zákruta do pravého uhla. Hustý pelotón sa ešte zahusťuje, ako v dýze. Za bójou mám okolo seba konečne aký-taký priestor. Upokojujem sa a sústredím sa na plávanie. Nachádzam svoje tempo a držím si ho. Viem, že športovci plávajú a ja sa iba kúpem, no je mi fajn. Netuším, aká je moja pozícia, či som posledný, alebo v strede, alebo kde. Tretia bója a prvý polkilmetrový okruh je za mnou. Už si užívam plávací rytmus, už zabúdam, že nie som vo vode sám. Čľap, čľap, zvuky v gumenej čiapke. Obrátka okolo druhej bóje a napokon okolo poslednej. Mierim ku schodom na hrádzu. Posledné tempá. Kilometer plávania mám za sebou.Vyliezam po klzkých schodoch z vody.

Točí sa mi hlava, ako keď vystúpiš z kolotoča. Nado mnou bzučí dron? Ľudia nás povzbudzujú. Splašené telo sa snaží o akýsi beh, pľúca zmätene chytajú nový rytmus. Letmý pohľad do vody, ešte sa tam nejakí kúpu, ešte nie som posledný. Vbieham do depa, bajk ma poslušne čaká. Nenaháňam sekundy, v kľude si sadám a obúvam tretry. Prilbu na hlavu a nezabudni zapnúť! Tlačím bajk von z depa.

S bicyklom sme kamoši. Okolo uší mi prúdi vzduch, je to lepšie ako voda. Slnko, obloha, zvuky bez gumenej čiapky. Vidím svojich, teší ma to. Fičím z davu preč a o chvíľu už ťahám cez kolpašskú krajinku. Je to zvláštnym spôsobom príjemné, vzdialenosti medzi nami sú akceptovateľné, nikto nikoho nekope a každý má svoj priestor. Cítim sa dobre, tempo mám dobré, celkom si to užívam. Po počiatočnom stúpaní vchádzam do lesa, občas lúka, občas blato. Niekoho predbehnem, niekto predbehne mňa. Chalan opravuje defekt. Ďalší sa vyváľal v blate. Drobná dievčina dosť škaredo nadávajúc padá do buriny pri ceste. Kamenistý zjazd, obieham menej odvážnych. Všímam si niekoľko cyklofliaš povytriasaných na hrboľatej ceste. Krátke stúpanie a zase zjazd. Trať je dobre vyznačená oranžovými šipkami. Sám som ich včera maľoval. Záverečný strmý zjazd do dediny a krátky stupáčik späť na hrádzu. Znovu dav, ale prvé kolo mám za sebou. Žeriem energetický gél. Tak, ako som si to nacvičil. Je horúco. Na občerstvovačke si vylievam vodu do prilby a za krk.

Druhé kolo už nie je také idilické. Únava? Slnko páli. Stúpania ma trošku potrápia, na jednom mieste v blatovom lese dokonca kúsok tlačím. Na zjazdoch cítim boľavé ruky. Pelotón je potrhaný, som takmer stále sám. V stehnách ma chce bolieť ten zasraný laktát. Strmý zjazd a stupák na hrádzu mi na záver dávajú zabrať. Dvadsaťpäť kilometrov mi celkom rýchlo ubehlo. Vchádzam do depa a parkujem bajk. Prezúvam si bežecké tenisky. Začína zlatý klinec programu.

Bežím. Nohy, doteraz zacvaknuté v bicyklových pedáloch, sú ako z olova. V prvom stupáku mám pocit, že ich ani nedvíham zo zeme. Až na vrchol stúpania sa doslova vlečiem. Vidím však, že aj ostatní majú podobné tempo a tak sa až tak veľmi za seba nehanbím. Po rovinke a dolu kopcom sa už môj pohyb začína podobať na beh. Ale v stúpaní zase olovené nohy. Trápim sa, trápim. Keď som uprostred veľkej lúky, neďaleko udrie blesk. Som tu ako hromozvod, aj by som pridal, ale nejde to. Ako víchor ma obieha atletické dievča, ktoré som ja na bajku obehol, keď s nadávkami spadla do buriny. Ako to robí ? Beží ako antilopa a ja ako mrož. Konečne dobieham na hrádzu, prvý okruh mám za sebou, pomedzi obecenstvo sa snažím o eleganciu, ale v stupáku na začiatku druhého kola už kráčam. Na občerstvovačke si dávam ionťák a oblievam sa vodou. Tuším mi to pomáha a mám pocit, že sa mi beží lepšie, ako v prvom kole. Začína pršať a je to príjemne osviežujúce. Hore kopcom, dole kopcom, cup,cup,cup. Cez lúku. Na cestu. Leje, voda mi cvrčí medzi prstami na nohách. Posledný úsek po asfaltke. Už len kúsok, už len pár metrov. Vbieham do cieľa. Čip pípne. Tlieskajú mi. Osem kilometrov behu. Mám to. Teraz som prežil triatlon.