R.I.P. priateľu

Píjavali sme fajnové vínko. Ovocné. Bolo sladké jak sviňa, ale citrón ho celkom spitnil. Píjavali sme ho rovno z jednej fľaše. Ani sme jej neutierali dlaňou hrdlo. Zostalo mi to dodnes. Pre niekoho je to na slamu z topánok, pre mňa je to spomienka na priateľa. Po tom vínku sme bývali celkom odvážni. Až na preskakovanie vatier odvážni. Dnes si už musím obočie pristrihovať.

Debaty pri ohni do skorých ranných hodín pretkávané nôtením ľudoviek aj neľudoviek. A to vínko. Vtedy dáte na stôl aj najtajnejšie kúty duše. Tak sa kalí priateľstvo.

Jeden septembrový deň v 96-tom som pred garážou umýval nášho červeného žigulíka. Tešil som sa na Bratislavskú lýru. V tom 96-tom ju pán Valovič na krátku dobu obnovil. Bol som autorom textu jednej súťažnej veci. Výsledok lýry nebol bohvieaký, ale to nie je dnes podstatné. Tešili sme sa všetci v tom vtedy amatérskom zoskupení. Dnes sú všetci profesionáli. Okrem mňa 🙂 .

Pamätám sa na ten deň presne. Viem presne, kde som bol. Viem presne, čo som robil. Pred garážou pri tom žigulíku. Prišlo to, ako blesk z jasného neba. Cez telefón. Už nikdy nebudeme dávať spolu dušu na stôl.

R.I.P. priateľu.

Aj po 17-tich rokoch viem presne, kde som vtedy bol. Na prvý pokus to viem. Nemusím sa nikoho pýtať. Priatelia predsa neodchádzajú každý deň.