Slovensko ovládnuté korupciou. Navždy?

Každý z nás má skúsenosti s korupciou. Niektorí z nás stále veria, že sú oblasti verejného života, ktoré korupciou u nás ešte ovládané nie sú. Pravda asi je, že sa asi vyskytujú prípady, kedy niekto niečo v oblasti verejného života u nás dosiahne bez korupcie, ale to je skôr výnimka.

Asi už nikto neverí, že korupcia neovláda miestnu a krajskú politiku. Stačí sa pozrieť na to, ako hospodári Bratislava, ktorá je určite najšpinavšie a najzanedbanejšie hlavné mesto členského štátu EÚ, a musí byť každému súdnemu človeku jasné, kam plynú (a po desaťročia plynuli) príjmy mesta, alebo čo sa deje (a dialo) s možnosťami, ktoré Bratislava na získanie vyšších príjmov má. Jeden príklad za všetky: odpredaj (rozumej: akože odpredaj, v skutočnosti darovanie) podielu na pozemku pod hotelom Hilton spoločnosti ovládanej sponzorom Smeru J. Širokým. Vzhľadom na to, že ako vedenie mesta, tak aj jeho zastupiteľstvo je tvorené v rozhodujúcej časti nominantmi politických strán (ktorí často so záujmami obyvateľov mesta nemajú nič spoločné a len si prišli „zarobiť“), je jasné, že problém je aj vo vysokej politike.

O tom, ako to vyzerá s korupciou vo vysokej politike, bolo napísané dosť. Každému rozmýšľajúcemu človeku musí byť jasné, že to, že vznikol spis Gorila, je čistá náhoda (chyba v systéme), ktorá sa nielenže nikdy nemala stať, ale ktorú bolo treba zahladiť a pochovať za každú cenu. Aj za cenu povalenia vlády a osočenia niektorých ľudí z veľkých neslušností. Jednoducho je to tak, že aj keď sa medzi politikmi vyskytne slušný človek, rýchlo si uvedomí, že ak nehrá s korupčníkmi, stane sa v lepšom prípade bezvýznamný a (ak bude viac výbojný) bude zničený politicky, spoločensky, ak nie fyzicky.

V politicky rozvinutých krajinách dávajú na korupciu politikov pozor policajti (kontrolovaní prokurátormi), súdy a novinári. Korupčníci u nás obe tieto skupiny taktiež preto museli ovládnuť, a to aspoň v rozsahu, ktorý je potrebný na dosiahnutie daného účelu. O tom, že polícia je politicky ovládaná, sme získali istotu menovaním za šéfa polície toho, kto skartoval dôkazy zo spisu Gorila s dôsledkom, že sa táto vec už nikdy nebude dať „vyšetriť“. Až na bezvýznamné výnimky, súdy nikdy nikoho za veľkú korupciu neodsúdili. Všetky ojedinelé pokusy boli neúspešné a neexistuje iné vysvetlenie stavu súdnictva na Slovensku ako to, že tento nie je nedopatrením, ale zámerom politických elít všetkých farieb od vzniku samostatného Slovenska doteraz.

Po uverejnení toho, ako Kaliňák rozkazuje všetkým relevantným novinám (vrátane tých, ktoré sa radi vydávajú za „mienkotvorné“ a hodnotovo ukotvené) a po vzhliadnutí niektorej z intelektulánych perverzností pri politických „debatách“ v RTVS alebo TA3 je jasné, že médiá sú korupčníkmi ovládnuté v úplne postačujúcom rozsahu. Čo prípadne nie je servilné voči politikom, to je vítané, pretože sa to dá predať do cudziny ako „slobodná tlač“. V skutočnosti na Slovensku v oblasti široko sledovaných médii funguje cenzúra v podstate tak isto ako za komunistov.

Jediný seriózny záver, ktorý v oblasti stavu skorumpovanosti našej spoločnosti je možné urobiť, je,  že sa nejedná o náhodný jav. Nejde o to, že si nejaký politik občas prihrá nejaký kšeft (a pritom nám všetkým urobí škodu, ktorá je sto alebo tisíckrát väčšia). Ide o to, že problém je systémový, že spoločnosť sa degraduje bez nádeje na samočistiaci efekt. Neexistuje nič, čo by tento systém mohlo zmeniť – každý, kto sa chce mať dobre, so systémom spolupracuje, inak (ekonomicky, a niekedy aj fyzicky) zahynie.

Preto musíme s korupciou bojovať nielen v každom jednotlivom prípade, ale aj systémovo, pretože korupcia je systémová. Musíme veci nastaviť tak, aby politická strana, ktorá má korupčný škandál, to dostala od svojich voličov pocítiť tam, kde to najviac bolí: na príjme do straníckej kasy. Ako o tom písal Pavol Frič z Fakulty sociálních věd Karlovej univerzity, je potrebné vytvoriť také daňové prostredie, ktoré umožní voličom prakticky okamžite realizovať svoje politické preferencie. V našej dobe, kedy sa svet mení zo dňa na deň, už nie je prijateľné, aby politická strana, ktorá neplní svoje sľuby, okráda svojich voličov alebo podporuje korupciu, sa tešila finančnej podpore štátu štyri roky. Finančný príjem strany by mal byť určený voličskými preferenciami prostredníctvom politickej asignačnej dane v celkovej výške nákladov štátu na chod politických strán. Táto daň by bola hradená každým daňovníkom mesačne alebo kvartálne tej strane, ktorú tento preferuje.

Vedľajším účinkom tohto systému by bolo tiež to, že ľudia by si uvedomovali, že ide o ich vlastné peniaze, a že im nesmie byť jedno, ktorá politická strana ich dostane. A to by viedlo k urýchleniu politickej vyzretosti voličov. Možno až tak, že si raz zvolia za svojich politických zástupcov ľudí, za ktorých sa nemusia hanbiť.