Som vám sympatický? Nechajte ma pilotovať lietadlo!

Zdá sa vám to divné? Tak predsa funguje politika v celom „vyspelom svete“.
Všimnite sa, ako sa robia rebríčky politikov. Namiesto hodnotenia podľa dosiahnutých výsledkov a odbornej zdatnosti je jediným relevantným kritériom v dnešnom systéme „popularita politikov“. Agentúry zisťujú „sympatie k politikom“, pretože voliči na ich základe dávajú svoj hlas vo voľbách. Kto nie je sympatický, nemá šancu, aj keby bol kombináciou Churchilla, Edisona a Aristotela.
Politika sa tak dnes najviac podobá na šoubiznis, kto predvedie lepšie divadlo pre svoju cieľovú skupinu, dostane od nej hlasy.
Cieľová skupina a výber tém je pritom ďalšou kapitolou. Rôzne cieľové skupiny reagujú inak na rôzne témy. Existuje až empirická metóda výberu tém podľa ich potenciálu.
Príklad politickej témy:
„Nižšie dane“: potenciál tak do 2% voličských hlasov.
„Lepšie podmienky pre podnikanie“: Asi tak 1%.
„Zatočíme s tými, čo majú viac ako vy!“: tu je potenciál ozaj veľký, odhadom tak do 50%.

V skutočnosti táto posledná téma je jedným z najväčších problémov demokracie od jej samotného začiatku v gréckych mestských štátoch. Vďaka tomu dnešné problémy boli už dávno do podrobností opísané.
Aristotelés nás dôrazne pred demokraciou varuje. Tvrdí, že vo svojej čistej forme je najhorším možným zriadením. Dáva totiž priestor demagógom, ktorí ovládajú masy ľudí (v praxi ani netreba väčšinu, len veľké množstvo) a v jej mene si uzurpujú majetok a slobodu iných častí obyvateľstva.
Rozumná je podľa Aristotela politea, kde sa síce rozhoduje o veciach verejným hlasovaním, ale rozsah rozhodovania je  ohraničený – pri správnom usporiadaní vecí verejných končí v princípe pri súkromnom majetku a slobode iných občanov.
Neskôr sa na takomto princípe vyvinula republika, samozrejme so všetkými svojimi zložitosťami a problémami. Dnes je k Aristotelovej politei najbližšie asi pojem „liberálna demokracia“. Avšak varujem – pojmy sú v dnešnej dobe pravidelne ohýbané podľa potrieb rôznych demagógov, tak ich netreba brať v učebnicovom zmysle.

Presne tento konflikt, ktorý opísal Aristoteles, je dnes príčinou nepokojov v Turecku. Demagóg, ktorý dostal podporu necelých 50% aktívnych voličov, má dojem, že mu to dáva právo na ľubovoľné zaobchádzanie s celým obyvateľstvom krajiny. Avšak, časť ľudí mu pripomína, že jeho právomoci sú len odtiaľ – potiaľ a už ich dávno prekročil. Demagóg však na to nehľadí a tvrdo šliape po odporcoch – nie ako samozvaný diktátor, ale ako demokrat, podporovaný svojimi priaznivcami.
Niet divu, že mu priskočil verbálne na pomoc sympatizant od nás. Predstavy Roberta Fica sú principiálne rovnaké: vyhral som voľby, Slovensko je moja lénna zem, v ktorej mám právo prvej noci. Rešpektovať a kŕmiť musí jedine oligarchov, zvyšok obyvateľstva je plne v mojej moci. Komu sa to nepáči, môže skončiť ako tureckí demonštranti (aj keď v jeho podaní je to skôr marketingové zastrašovanie, v praxi si na to zrejme netrúfne).
Mimochodom, Aristotelés stavia oligarchiu – vládu niekoľkých majetných a mocných – na rovnako nízku úroveň ako vládu más. U nás, v Turecku a v podstate v celom „vyspelom svete“ to však smeruje práve k takejto kombinácii oligarchie a neotesanej demokracie. Oligarchovia si vyvolia svojho demagóga, ktorý potom marketingovými ťahmi vedie masy kam oni chcú. Hlavným cieľom je ožobračiť strednú vrstvu a získať ešte väčšiu moc. Všetko to zastrešujú rečami o legitimite demokracie, mandátu od ľudí a podobne. Je jedine na zvyšku spoločnosti, aby si vydobila, čo jej patrí. Že sa jej nesmie ľubovoľne siahať na majetok a slobodu.

Najstabilnejším systémom je podľa Aristotela taký, kde dominuje stredná vrstva. Ak chceme mať do budúcnosti lepšiu perspektívu, musíme sa naučiť vyberať politikov nie podľa sympatií, ale podľa toho, kam posúvajú našu spoločnosť. Tí racionálnejší bývajú menej sympatickí, lebo nedokážu šíriť ľúbivé rozprávky alebo vystupňovať emócie.
Avšak, nechali by ste pilotovať lietadlo v ktorom sedíte niekomu preto, lebo je vám sympatický? Ak nie, nie je takýto prístup rozumný aj v prípade výberu ľudí, ktorí riadia krajinu?
Mimochodom, jediným našim politikom, ktorý sa kvalifikoval na pilotovanie lietadiel, je Richard Sulík. A to hneď v najväčšej nemeckej leteckej spoločnosti – Lufthanse. Tá si totiž nevyberá pilotov podľa sympatií, ale schopnosti rozmýšľať racionálne a aj pod tlakom si vyberať riešenia, ktoré sú správne a v prospech pasažierov.
Bez ohľadu na to, že spolupiloti kričia, že obetovať pasažierov je lepšie a že 16 parlamentov sa nemôže mýliť, keď v krízovej situácii velia vypustiť palivo a poslať ho inam.

Matematika je jednoduchá – čím viac sa ako voliči budeme správať podľa nálad a sympatií a menej podľa rácia (v prípade štátu hlavne ekonomického), tým horšie na tom budeme.
Ostatne, ťažké ekonomické problémy nášho sveta napovedajú, kam „sympatie“ – a nie rácio – vedú.