Spomienky na „zúriaci“ socializmus.

Narodila som sa, keď všade okolo „zúril“ socializmus. Nemôžem si pomôcť, ale keby zúril do dnes, tak ako vtedy, bola by som spokojná. Teraz som akurát tak frustrovaná a mám vážne obavy z toho, čo bude, ak mi prestane zaberať mliečna Milka.

Už som sa napočúvala dosť o tom, že sa „to“ nedalo ťahať do nekonečna, že sme žili na dlh (kecy, pred osemdesiatymdeviatym činil dlh na slovensku asi päťsto dolárov na hlavu), že boli rady na toaletný papier, že schopní ľudia s „nesprávnym“ pôvodom nemali šancu presadiť sa a, že…. Nemusí mi to všetko nikto opakovať a pripomínať, žila som v tom dvadsaťpäť rokov.

Žiadne mcdonaldy a hotdogy, ale mastný chleba s cíbikami a celé poobedia a prázdniny na dvore medzi činžiakmi. Vybíjaná, badminton, schovky, naháňačky, švihadlá a skákanie panáka. Keď pršalo, vo vchode na schodoch sme hrávali karty, alebo meno-mesto…V zime sme padali domlátení únavou zo sánkovačiek, alebo korčuľovania, naši otcovia mali dosť času udržiavať klzisko na školskom ihrisku. Telefón sa používal iba v nutnom prípade a telka bola viac-menej dospelácka záležitosť. Zato čitateľský preukaz do knižnice sme mali všetci do jedného! Učili sme sa s kamarátkami na lavičke pod vŕbou štrikovať a chalani si vedeli, každý jeden, vyrobiť bumbušku, postaviť bunker, opraviť bicykel a neskôr „pinčla“, či väčšiu motorku. Chodila som na fialky a jahody, vili sme si sedmokráskové a púpavové venčeky. Tancovala som vo „folklóre“, trénovala „dukeláky“ a ulievala sa reprezentáciou školy v atletike, hádzanej a streľbe. Ostatní na to využívali vedomostné olympiády, či hranie divadla. Nemali sme šajnu o počítačoch, internet vtedy nespomínali ani v scifi, náš voľný čas sme prežívali s reálnymi rovesníkmi v reálnom svete. Keď sme sa chceli zabaviť, existovalo kino a v nedeľu futbal. Začínala éra diskoték. Chodievali k nám kolotoče a letá na prírodnom kúpalisku, s päťdesiat halierovým celodenným vstupným, boli prevoňané červenou malinovkou a paštékovým chlebom. Moji rodičia mali čas na nás, na seba a ešte sa vedeli postarať aj o naše babky a dedkov. Nebola som hladná, mala som všetko, čo som potrebovala a absolútne som nevnímala, že všetky dievčatá máme obuté v škole tie isté prezúvky. Vážila som si starších, pomáhala s mladšou sestrou a každú sobotu som umývala schody a prášila doobeda koberce na „prašáku“, odkiaľ nás hnala domovníčka, keď sme ho poobede využívali na „prekrúcačky“. Vedeli sme jedno Pedro žvachtať týždeň a maďarskú salámu sme mali raz za rok. Zato však obyčajné párky boli z mäsa a nie z múky a mlieko z obchodu dokázalo skysnúť s dvojcentimetrovou smotanou na povrchu. Nespomínam si ani na jediného spolužiaka, čo by trpel alergiou na čokoľvek a ani na to, že by niekto z môjho okolia kôli tomu, že bol birmovaný,alebo konfirmovaný, nemal možnosť študovať. Drogy nehrozili, tuším som až niekedy po maturite začula, že existuje nejaká marihuana.

Bola som úplne obyčajné decko z priemernej rodiny a keď som po revolúcii začala zrazu počúvať, o čo všetko ma socializmus „ukrátil“, už vtedy som si uvedomovala, že nič z toho som nepotrebovala. Vypichované negatíva tej doby išli nejak mimo mňa. Svojho syna som porodila v „revolučnom“ roku, takže aj ako dospelá, plno začlenená osoba, som ešte zo desať rokov existovala v dožívajúcom socializme. A keby som mohla, okamžite si vyberiem aj teraz to, čo som žila pred „demokraciou“.

Tak, buď som vzorový model „socialistického typu človeka“, alebo som už stará a sentimentálna, alebo si zo mňa niekto vystrelil, tvrdiac,  že zmeny sa vtedy diali pre moje budúce dobro.