Svet naruby? Áno. Tak vyzerá monetárna intoxikácia.

   Ako som už pred rokmi písal v článkoch na Blogovisku, či Blog.Sme, rozsiahla peňažná manipulácia musí nevyhnutne skončiť rozvratom mnohých tovarovo-peňažných vzťahov, ale aj mnohých spoločenských vzťahov. Inflácia nevytvára len neprirodzenú štruktúru i rozsah produkčných a spotrebných vzťahov, ale aj spoločenských vzťahov. Táto súvislosť ostáva nepovšimnutá aj väčšinou liberálnych ekonómov, ktorí sa zameriavajú na ekonomické súvislosti a spoločensko-politické si všímajú  len veľmi málo.

   Za všetky „inflačné“ spoločenské vzťahy by som spomenul migračnú krízu v Európe. Finančným objemom neveľký ekonomický jav, ale svojimi spoločenskými dopadmi a rizikami jeden z najvýraznejších prejavov inflačnej deformácie. Sociálne zabezpečenie je dnes vo väčšine vyspelých štátov „bezzásluhové“. Každý má nárok na zákonnú sociálnu podporu. Za normálnych (neinflačných) okolností by sa táto podpora musela čerpať z dôchodkových úspor obyvateľov, alebo z aktuálnych daňových a odvodových povinností. Z takouto politikou by politická trieda neuspela. Má na to zdanlivo dokonalý nástroj – infláciu (tlač peňazí). V Európe vygenerujeme v súčasnosti rádovo jeden BILIÓN nových peňazí ročne centrálnym spôsobom (ECB). Sčasti decentralizovane ďalšie miliardy (národné pobočky ECB cez program ANFA). Omnoho väčšia masa peňažných prostriedkov sa vytvorila v svojbytnom bankovom systéme a je nekontrolovaná a nekontrolovateľná (REPO operácie, krátke a dlhé dlhopisy, deriváty ai.). Táto masa je nesplatiteľným dlhom, ktorý by mala podľa logiky peňažného systému raz splatiť nefinančná ekonomika, teda radoví občania Európy. Ak by tento dlh (je nevypočítateľný) už nenarastal, museli by ho občania splácať pri priemernom ekonomickom raste desiatky (stovky?) rokov.

   A sme pri koreni problému. Radoví občania musia okrem svojich dlhov splácať aj dlhy finančníkov, zarábať na svoje potreby a v Európe aj živiť imigrantov. Lenže takto to nemôže pokračovať donekonečna. Inflácia sa raz musí samočinne zastaviť (aj keby predtým mala prejsť do hyperinflácie). Tým sa ale zastaví aj energia inflačne vytvorených ekonomických i spoločensko-politických vzťahov. Tie sa potom musia nevyhnutne rozpadať.

   Druhou možnosťou je rozpad týchto vzťahov už počas vrcholiacej inflácie. Neprirodzenosť inflačne podmienených vzťahov narastie do takých rozmerov, že sa dostanú do konfliktu s bežnou i historickou skúsenosťou ľudí, ich intuíciou, ich inštinktívnym vnímaním, bežnou racionalitou. Keďže jednotliví občania nedospejú k takémuto postoju súčasne, je rozpad vzťahov nutne sprevádzaný konfliktom.

   A presne to sa teraz deje. Vidíme to v Európe. Vidíme to v USA a bude to pokračovať ďalej. Ak budú nový americký prezident a FED pokračovať v doterajšej politike, zachová sa ešte nejaký čas zdanie stability a prosperity. Ak však urobia čo len jeden zásadne odlišný krok (FED už urobil dva – zvýšil úrokové sadzby), zvýraznia nestabilitu a neprirodzenosť veľkej časti peňažných a spoločenských vzťahov. Peňažná a spoločenská kríza, ktoré už prebiehajú sa dostanú do novej – manifestačnej fázy. Príčinou rozsiahlej krízy ale nemôže byť zmena politiky prezidenta, či centrálnej banky. Je ňou dlhodobá peňažná intoxikácia inflačnými peniazmi. V spoločnosti sa vytvorila závislosť na tejto intoxikácii a ak má spoločnosť existovať ďalej, jediná cesta je detoxikácia a vybudovanie zdravého, neinflačného peňažného systému.

   Problémom je, že už samotná detoxikácia predstavuje extrémne riziko. Svet s ňou ešte ani nezačal a už je na pokraji veľkého konfliktu.