Svetová ekonomika a dofukovanie deravej pneumatiky

Západ práve rozhoduje o svojom smerovaní

Súčasné indikátory ukazujú, že americká, a následne aj globálna, ekonomika sa chystá na ďalší prepad a teda urobiť tzv. „W“. Mnohí sú zo záhadných dôvodov udivení, ale skutočnou otázkou doteraz nebolo či, ale kedy to príde.  To, čo sa dialo doteraz, je ako keď máte bicykel s prepichnutými gumami a namiesto opravy alebo výmeny ich len dofúkate (nalejete nové peniaze do ekonomiky). No a keď vidíte, že sa znova vyfukujú, tak sa náramne divíte, že ako je to možné , že však ste tak silno do nich fúkali.

Pýtam sa teda zas a znova. Ako môže ekonomika zdravo rásť ak sa nevyčistila od chorých firiem a bánk? Ak ľudia, ktorí by mali postávať na rohu ulice a ohrievať si ruky na ohníku v plechovom sude, sú naďalej v predstavestvách a poberajú peniaze? Peniaze, ktoré boli umelo vytlačené len na to, aby pre ešte aspoň jeden ďalší svetlý deň vytunelovali hodnotu  dlhodobých úspory na účtoch a v dôchodkových fondoch.

Potešiteľné však je, že sa ozývajú aj hlasy rozumu, ktoré chápu, že nafukovanie deravej pneumatiky nemá zmysel, rovnako ako nekonečné nafukovanie dlhov. V USA vzniklo pred dvoma rokmi hnutie Tea party, ktoré naberá na sile a vplyve. Hlása nezvyšovanie daní a hlavne koniec žitia na obrovskú sekeru. „Čajoví mejdanisti“ už dosiahli to, že prebudili republikánov, a tí začali robiť opatrenia v obidvoch smeroch. V súčasnosti vedú tvrdé vyjednávania  o znižovaní výdavkov. Biely dom sa naopak snaží opäť posunúť zákonný strop na výdavky vlády, ktorý dosiahne svoj limit v auguste.
Podľa reklamného slogana „veď splácať je ľahšie ako šetriť“ sa ozývajú hlasy z Clintonovho obdobia. Bývalý minister práce vyzýva na keynesiánske nalievanie (požičaných) prostriedkov do ekonomiky, veď predsa vláda má toooľko možností (ako prehajdákať budúcnosť). Človek by povedal, že v časoch, keď straty inštitúcií ručiacich za Clintonove hypotéky (Fanny Mae, Freddie Mac) nemajú konca kraja, budú takíto ľudia chodiť po kanáloch. Ale nie, ani v Amerike. Boj proti poklesu v rámci hospodárskeho cyklu, narozdiel od pochopenia tohto ozdravného mechanizmu, sa aj tu stal dávno trendom. Veď pneumatika sa ľahšie dofukuje ako vymieňa.

O situácii v Európe sa už popísalo viac než dosť a každý asi vie o čo ide. Je to kontinent, ktorý sa asi rozhodol dobrovoľne prenechať svoje miesto na dlhší čas v histórii iným. Nie, že by to nebola tradícia, Rimania si rozvrátili vlastný štát tiež sami zvnútra, ale nechcel by som sa opakovania tohto dožiť osobne. Ak neprevážia triezve hlasy, ktoré sa teraz ozývajú z Holandska, Fínska a Slovenska, tak Európa postupne ochabne, alebo skončí zase v radikálnych otrasoch.

Nie je žiadnym prekvapením, že najlepšie sa darí ekonomikám ako Hong Kong a Singapur. Títo majú iné starosti ako západný svet, nevedia čo robiť s prebytkami. Vysvetlenie je jednoduché. Narozdiel od západu, u nich vyhlásili za víťaza súboja Hayeka, nie Keynesa. Ostatná Ázia ide tiež prevažne nahor. A váha Ázie bude naďalej stúpať. Ešte neobjavili čaro bezprácneho príjmu. Skúste niekomu v Ázii vysvetľovať, že keď v Európe nepracujete, vláda vám aj celoživotne dáva peniaze len tak. Neuverí, veď je to predsa nezmysel, peniaze sa zarábajú len prácou a podnikaním.
Rovnako sa tam donekonečna nenalievajú peniaze do chorých firiem a bánk. Ázia mala svoju krízu v 1997-om a okrem Japonska sa pekne preliečila, čo ju robí silnejšiou v súčasnosti.

Súčasná kríza na západe nie je krízou nejakých ekonomických ukazovateľov (tie sú iba príznaky). Je to kríza civilizačná, podobná tej, v akej bol kedysi Rím. Rím nikto vojensky neporazil, nemal ani rovnocenného konkurenta. Padol vlastnou váhou.
Dokáže západ zreformovať sám seba tak, aby sa opäť a dlhodobo položil na zdravé základy? Bude to ťažké, lebo filozofia „ešte aspoň jeden pekný deň na dlh“ má stále navrch voči tvrdým, ale poctivým reformám, aké podstúpilo napríklad aj Slovensko.
Ak sa západ predsalen rozhodne zbaviť toho najchorejšieho čo má, mám tip. V Amerike je to centrálna banka Fed a v Európe bruselské inštitúcie.