Tichý výkrik
O čom sa nehovorí – a malo by sa. Pozorujúc tento uponáhľaný svet sa na chvíľu zastavím. Hluk v plynúcom čase. Čomu venovať väčšiu pozornosť? Pred čím si dnešná spoločnosť zakrýva oči? O akom probléme by sme mali hovoriť, ale tvárime sa, že neexistuje? Možnosti sú rôznorodé. Politické maniere, skreslený ideál krásy, negatívny vplyv moderných výdobytkov techniky, tabuizácia psychických porúch, ľudská dôstojnosť, bioetika, gender ideológia, chudoba vo svete, prenasledovanie kresťanov… Stačí si vybrať.
Jedného dňa sa narodil malý chlapec, ktorý sa vo svojom živote rozhodol byť lekárom. Už mal tesne pred skúškami, ale začal sa živiť nelegálnymi potratmi. Až jedného dňa za ním prišlo mladé dievča, že čaká dieťa, aby jej pomohol. On samozrejme neodmietol, pretože to robil pre peniaze. Zo začiatku išlo všetko podľa plánu, ale potom začala žena nečakane krvácať a doktor nevedel, čo mal robiť, lebo bol ešte neskúsený. Nevedel si rady, a tak zavolal jeho známeho rodinného lekára, ktorý ženu nakoniec zachránil. Potom povedal mladému doktorovi, aby sa za ním zastavil v ordinácii. Na druhý deň prišiel a starší doktor mu povedal, aby si sadol, že mu chce povedať jeden príbeh. Rozprával: „Jedného dňa za mnou prišli jedni rodičia a vraveli, že chcú potrat. Ja som im povedal, že nie. Žena plakala a ponúkala mi veľa peňazí, ale ja som napriek tomu nesúhlasil. A potom si sa narodil ty…“
Umelý potrat. To sa ma netýka – povieme si. Ale naozaj? Je to téma, ktorá sa dotýka nás všetkých, či chceme či nie. Možno práve nesedíme v čakárni na potratovej klinike, ale ako sa k tomu staviame? Ideme s prúdom alebo proti nemu? Tichý výkrik nenarodených detí je len ťaživou výčitkou, ktorú odsúvame bokom. Alebo si to uvedomujeme, no zdá sa nám to príliš desivé na to, aby sme sa tým zaoberali. Tak to len zamkneme do skrinky a kľúčik odhodíme veľmi ďaleko.
Čo je to vlastne potrat? Vraj prerušenie tehotenstva. Neuspokojme sa s týmto klamstvom. Prerušenie znamená, že to bude ešte pokračovať. A kde má potrat pokračovanie? Možno tak v smetnom koši. No tehotenstvo končí. Klameme sa názvom prerušenie, lebo vražda znie príliš hrozivo. A či to nie je výstižnejšie pomenovanie?
Poďme od začiatku. Odkedy je človek človekom? Túto otázku si isto kladú mnohí. Môžeme tu nájsť jednoznačnú odpoveď. Od počatia. Celý človek je zakódovaný úž v oplodnenom vajíčku. Plod má vlastnú krvnú skupinu, ktorá môže byť odlišná od krvnej skupiny matky. Na Slovensku je povolené vykonávať interrupciu do 12. týždňa tehotenstva. V tomto štádiu má už dieťa všetky orgány, časti tela, články prstov, jazyk, bije mu srdce už od 18. dňa, hýbe sa ako dieťa pripravené na pôrod. Len v zmenšenej verzii a chýba mu ešte pár mesiacov, aby mohlo samostatne fungovať mimo tela matky. Že je to len zhluk buniek? Nevymýšľajte! Ten nájdeme v nejakom laboratóriu, ale dieťa má už od chvíle počatia danú celú DNA, genetickú predispozíciu, pohlavie a je to už človek, osobnosť so všetkými svojimi osobnostnými rysmi. To, že je skryté v lone ženy neznamená, že neexistuje.
Čo splodia dvaja ľudia? Odpoveď je jediná. Človeka. Či žena čaká na niečo iné? Od prvých týždňov vie, že nosí v sebe novú osobnosť. V právnom zmysle je za osobu považované až narodené dieťa. Popierame ľudskosť nenarodeného dieťaťa rovnako, ako v otrokárskej spoločnosti neboli otroci považovaní za ľudí. Boli zbavení práv podobne i ľudia v koncentračných táboroch či Židia v 2. svetovej vojne. Nachádzate tam istú podobnosť?
Po vykonaní potratu lekár poskladá časti mŕtveho dieťaťa dokopy, aby sa uistil, že v lone matky nič neostalo. Ešte stále si myslíte, že je to len zhluk buniek? A vari má on tvar človeka? To znamená, že tvrdíme, že nie sme ľudia, ale len nejaké spolčené bunky. Odkedy majú bunky rozum a sú schopné slobodne, samostatne konať, žiť a milovať?
Negatívny dopad je na celej spoločnosti. Že si to nemyslíte? Nuž, pozrime sa na to spolu. Prvou obeťou je zničený ľudský život. Potom žena, ktorá podstúpila tento zákrok, lekár, ktorý ho vykonal a sestra, ktorá mu asistovala. To sú priamo postihnuté 4 osoby, od ktorých sa to odvíja ďalej. Ženy trpia a prenášajú svoju bolesť na partnera, rodinu, najbližších. Kruh sa rozširuje. Psychológ Vincent Rue povedal: „Potrat má bolestné následky, bez ohľadu na náboženské presvedčenie ženy, nehľadiac na to, ako sa cítila pred svojím rozhodnutím potratiť…“ Tehotenstvo sa zdá byť problémom. Tak ho odstráňme. Avšak mnohé ženy, ktoré podstúpili interrupciu zistili, že týmto sa ich ťažkosti iba začali. Nekupujme si lož. Potrat problém neodstráni. Spôsobí len obrovské škody. Nikdy to nie je správna voľba. A počuli ste už o post potratovom syndróme? I pre mňa to bol donedávna neznámy pojem. Postihuje všetkých, čo sa na potrate podieľali. Zasahuje širokú spoločnosť. Ponúknem vám len malú ochutnávku a myslím, že nebudete siahať ďalej. Depresie, derealizácie, depersonalizácie, sebaobviňovanie, halucinácie, fantómové pohyby, nespavosť, všelijaké bolesti, nočné mory, samovražedné sklony… Až 82% žien pociťuje veľké ťažkosti. Neschopnosť zaradiť sa naspäť do života a iné prejavy sa môžu prejaviť i o niekoľko rokov neskôr, hoci sa ich snaží potláčať. Fyzická bolesť síce pominie, ale jazvy na duši sa hoja oveľa dlhšie. Povedali vám, že dieťa bude asi postihnuté? A riešenie? Potrat. Nespĺňate štandard, musíte zomrieť. Ani v tomto prípade nie je vysporiadanie sa s týmto traumatizujúcim zážitkom jednoduchšie. Sú zasiahnutí aj muži pocitom viny, schovávaním sa za rôzne masky či workoholizmom.
Čím sa ohradzujú zástancovia potratov? Napríklad zachrániť matku so zlým zdravotným stavom. Alebo len – žena má právo rozhodovať o svojom tele. O svojom áno. Ale čo ten malý človiečik v jej lone? Žije a my sa tvárime, že neexistuje. Ono má tiež právo na život. Neexistuje právo nenarodiť sa. Nastáva konflikt. Konflikt dvoch rovnocenných životov. Právo na život má žena aj dieťa rovnaké. Kto vyhrá? Začali sme viesť vojnu proti nenarodeným… A tvárime sa, že sa nič nedeje. Sloboda ženy nemôže narúšať slobodu jej dieťaťa, pretože hoci je závislé od nej, nie je súčasťou jej tela. A preto má svoje vlastné právo na život. Je to prirodzený zákon. Situácie plné paradoxov. Lekár má liečiť. No zabíja. Niekto túži po živote. Iný po smrti. Komu vyhovieme? Budeme liberálni a dovolíme všetko alebo oprášime svoju morálku a načrieme do hĺbky svojej ľudskosti?
Určite vám je dobre známa organizácia UNICEF. Modré gombíky, spomínate si? Mediálne veľmi dobre prepracovaná kampaň. Zbierky vraj idú pre deti v Afrike. Ste si istí? Zdá sa, že UNICEF začala presadzovať akési iné hodnoty. Už nie je tým, čím bývala. Uprednostňuje presadenie sexuálnych práv žien pred skvalitnením života v krajinách tretieho sveta. Presadzuje potraty ako „fajn“ riešenie, dotuje potratovú kliniku v Afrike. Vďaka finančnej podpore na nej zriadili bezplatnú telefónnu linku. Na Novom Zélande UNICEF bojuje za zákon, ktorý by umožňoval lekárovi vykonať potrat na maloletom dievčati bez vedomia rodičov. Rodičia, podľa neho, predstavujú pre tehotné dievča riziko. Organizácia, ktorá je nám prezentovaná ako patrónka lekárskej starostlivosti a lepšieho života pre najchudobnejších, zabíja. Aj nabudúce si kúpite modrý gombík?
Prerozprávam vám svedectvo lekára Adaševića, ktorý vykonal okolo 50 000 potratov. Ako študent medicíny sa dozvedel, že je na svete živý len kvôli tomu, lebo lekár „pokazil“ potrat, na ktorý išla jeho matka. Myslel, že on také niečo nikdy neurobí. Keď doštudoval medicínu, začal pracovať ako gynekológ – potratár – najlepší v Belehrade. Denne ich vykonal až 20 – 30. Mysliac, že interrupcia je len chirurgickým zákrokom ako odstránenie slepého čreva. Červík pochybností ho začal nahlodávať, keď sa v 80. rokoch začalo používať USG. Vtedy prvýkrát uvidel na obrazovke živé dieťa, ktoré sa hýbalo. Ignoroval to, až sa mu začali snívať zvláštne sny. Bola to krásna lúka plná detí vo veku 3 až 20 rokov, ktoré sa hrali a tešili. Keď sa im prihovoril, začali kričať a utekať: „Pomôžte! Vrah! Zachráňte ma z rúk vraha!“ Všetko pozoroval muž v čiernom, ktorý chránil deti pred ním. Muž mu povedal, že oni ho poznajú, lebo ich zabil pri potratoch pred tromi až dvadsiatimi rokmi. Spomenul si, že sa mu deti podobajú na jeho známych. Ráno sa rozhodol, že už nikdy neurobí potrat. Po príchode do nemocnice ho však čakal bratranec so svojím dievčaťom. Chceli na interrupciu. Adašević to odmietol, ale bratranec ho prehováral tak dlho, že nakoniec súhlasil, no naposledy. Rozšíril maternicu, zastrčil kliešte, niečo do nich uchopil a vytiahol. Bola to malá ručička. Položil ju na stôl, ale tam bol rozliaty jód a keď sa ho dotkol nerv odtrhnutej ručičky, ručička sa začala hýbať. To isté sa zopakovalo s nôžkou. Lekár teda začal všetko v maternici drviť. Ale keď vytiahol kliešte, v presvedčení, že vytiahne neforemné mäso, ostal v šoku. Uvidel ľudské srdce, ktoré ešte bilo, stále pomalšie, až nakoniec prestalo. Vtedy pochopil, že zabil človeka.
Desivý je pohľad na srbskú interrupčnú prax. Ich zákon definuje, že život je chránený od prvého nadýchnutia, vydania prvého hlásku. A tak sú potraty v siedmom, ôsmom, ba aj v deviatom mesiaci legálne. Nie je to však potrat, ale predčasný pôrod. Zarážajúce je, že vedľa gynekologického kresla je vedro s vodou a skôr, než dieťa stihne vydať hlas, sú mu zapchaté ústa a potom je rýchlo ponorené do vody. Oficiálne je to interrupcia. Veď sa nenadýchlo, ani nezaplakalo. V Srbsku pripadá na 25 počatí jedno narodené dieťa. Otrasná štatistika, však? 24 životov skončí ako odpad. Na Slovensku dostalo viac ľudí šancu. Šancu na život. Napriek tomu ostalo prázdne miesto po 1 200 000 ľuďoch od roku 1958. Ročne sa na svete vykoná okolo 42 miliónov potratov tradičným chirurgickým spôsobom. No oveľa viac potratov sa uskutoční chemickou cestou – teda prostredníctvom potratovej antikoncepcie. Sme vďační, že žijeme?
Máme právo žiť! Je to naše prvé a hlavné právo! Nám odopreté nebolo. Ale čo tí ďalší? Ako sa k tomu postavíme my? Je rad na nás. Je to v našich rukách. Ostaneme ticho stáť, prizerajúc sa len? Alebo budeme kričať a brániť nenarodené deti? Veď my sme tú šancu dostali. Ponúknime ju aj ďalším. Citujúc Matku Terezu z Kalkaty nechám vašim myšlienkam doznieť: „Veď ak matka môže zabiť svoje vlastné dieťa, čo dokáže zadržať mňa a teba, aby sa vzájomne nezabíjali?“
použité zdroje:
Balek, R. 2011. Držal som v ruke tlčúce srdce alebo Potrat je vražda. (online) Publikované 27. 3. 2011. (citované 26. 3. 2012). Dostupné
Gradoš, J. 2007. UNICEF – práva detí alebo žien? (online) Publikované 13. 11. 2007. (citované 26. 3. 2012). Dostupné <http://www.zoe.sk/?citaren&id=477>
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!