Trnistá cesta za podpismi

Citované na Parlaentné Listy, keď Marika Ritomská odpovedala na otázku:

Preto sú ľudia veľmi zdeptaní a neveria už nikomu.

„Mám skúsenosti s mobbingom“, hovoria mi občania, voliči. Napr. istá slečna magistra v lekárni v Bratislave  na Kramároch mi povedala, že mi   dá podpis, ale bez občianskeho preukazu. Rovnako aj na pošte v lokalite Kramáre, kde sa už vyskytol mobbing mi ani jeden zamestnanec nepodpísal hárok. A keď  so sa spýtala prečo ? Vari sa bojíte? Tak boli všetci ticho.

Alebo iná skúsenosť mi ukázala, že politických strán už majú dosť. Ktorá Vám pomohla pýtam sa. Ani jedna a nepomôžete ani Vy. povedala predavačka v second hande.

A poďme na ďalšie skúsenosti z Bratislavy. A podpísali sa vám aj z Bratislavy? Áno odpovedám a ukazujem hárok. Pani úradníčka dlho hľadí a nakoniec povie Dajte ja sa podpíšem.

Chcem stranu pre ľudí, pre zamestnancov. Ale ani tak nereagujú zamestnanci, ktorí sú spokojní so všetkým čo im vládnuca strana. Číslo OP je povinné podľa zákona. Ale ľudia sa nemusia báť.  Nikto im číslo preukazu nevezme a nezneužije. Raz je to dané zákonom a tak to musí byť.

Podobné skúsenosti so zbieraním podpismi mám i ja.

Posledné vety adresujem 650 tím obeťami  mobbingu, ktorým Marika pomáha. Je to iba prosba, nič viac. Marika Ritomská sa riadi heslom matky Terezy. Koná dobro, aj keď vie, že jej veľa ľudí vďačných nebudú.

Viem pochopiť obete, že samí majú veľké problémy a zbierať podpisy nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale keby aspoň poslali svoje podpisy, podpisy svojich plnoletých deti, manželov, rodín. Veľmi by Marike a SPS pomohli. Vlastne Marika to robí  pre mňa, pre Vás, pre všetkých utláčaných na pracovisku a iným, ktorým sa ubližuje.   Nestačí mať iba 10 000 podpisov, treba aj nejaké rezervné.