V poslednom čase sa viac počujeme, ako vidíme.

Denne im leziem na nervy, striehnúc kedy sa ktorý pripojí. Stane sa, že niekedy oni striehnu na mňa, napríklad, keď sa minie vreckové:-)

„Mami, kedy môžeš na skype?“ Hodinový rozhovor so štvrťstoročným dieťaťom. „Rád som ťa počul…“… A hneď je život krásny!

Minule nebol, Syn mi volal, vraj „už nemá domov!“ Chcel si oddýchnuť pred štátnicami a tragédia veliká – trochu sme s Dcérou popresťahovávali nábytok! Nejaké zariadenie padlo za obeť reorganizácii, smola, akurát zopár jeho skriniek nám nepasovalo do konceptu. V pláne bolo doplniť ich novými kusmi. Realizácia však potrebuje čas a on sa si zmyslí doraziť na rodnú hrudu akurát, keď ešte dielo nie je nakomplet dokonané! Výčitky, ako keby som mu rovno zrušila trvalý pobyt. Gény sú sviňa, hlavne tie nevyhovujúce. Kvôli niektorým som neustála spolužitie s jeho otcom. Tiež nevedel prežiť, že niekto môže mať o všeličom aj iné predstavy. Zujímavé, že Syna viem predýchať, asi mi záleží na tom, aby som bola najlepšou matkou pod slnkom. Maličkosti vedia riadne zatočiť aj s takým kolosom, ako je láska, manželka storočia sa zo mňa nestala. Lenže, s deckom sa nerozvedieš.

V strediskovej dedinke sa pracovne uplatniť nedokážem, vysoké školy tam tiež nemáme, tak sme  porozliezaní kade tade. V poslednom čase sa viac počujeme, ako vidíme. Mávam výčitky svedomia, že nedokážem byť k dispozícii, ako „správna“ mama. Tak sa vždy teším, keď sa podarí zorganizovať pár spoločných dní. Predstavy a tešenia sú jedna vec a realita vyzerá nasledovne:

Syn dorazí z internátu, rozloži sa v izbe a stupňovaná expresívnosť jeho slovníka signalizuje, že postupne zisťuje, čo mu za ten čas, kým nebol doma, sestra zničila a postrácala. Snažím sa ho ukľudniť, kým tá striga nedorazí s podobným kufriskom špinavého prádla, ako zložil v kúpeľni on. Medzitým chodím po dome a začínam sa tiež štartovať do otáčok, lebo všetko, čo som si neschovala je zničené a postrácané a to čo som si minule, pred odchodom, popchala mimo Dcérin dosah, zase neviem nájsť. Nemám si pomaly čo obliecť, lebo veci, ktoré som si ľahkovážne nechala v skrini, vysia už pravdepodobne v tej, na Dcérinom intráku, prípadne si moje tepláky požičala nejaká jej kámoška. Nemôžem si umyť vlasy ( šampóny a sprcháče snáď majú samomiňaciu schopnosť!?) a keď chcem začať variť večeru, najskôr musím poumývať „umyté“ riady. Príchádza naša hviezda a hneď od dverí oznamuje, že o dve hodiny má rande. Po večeri Synko trochu okúňa, ale v podstate ani nemusí nič moc vysvetľovať, počula som, ako telefonoval s kamarátmi. Bol by hriech, chcieť po ňom, aby sedel doma so mnou, tak si tiež niečo narýchlo dohodnem.

Pred polnocou dorazím z „babinca“, predpokladane, na prvej pozícii. S trojhodinovým náskokom pred Synom a ešte o niečo väčším pred Dcérou. Samozrejme, čumákujem do knihy, lebo keď sme doma a deti si užívajú po nociach, zaspať nedokážem. Tak sa na druhý deň doobeda hromadne dospáva. Kým nedorazi moja mama, alebo oco, najčastejšie postupne obaja, aby si vystískali vnúčatá a mne nadali, čo som to za mater, keď sa prídem domov len vyspať! S vysvetľovaním, že som ich do svitania v strachu vyčkávala, radšej ani nevyrukujem. Presne viem, ako by som si zlízla ešte aj to, že som ich vôbec pustila po deviatej večer z domu.

Poobede jedna do fitka, druhý na biliard, ja neviem, či skôr vyberať a napĺňať práčku, alebo sa zhrýzať zanedbanou domácnosťou. V nedeľu samozrejme nestihneme nič, okrem hektického obeda u babkovcov, porozvážam to k vlakom a môžem sa tešiť na ďalší „spoločný“ vikend.

Býva mi ľúto, že už nie sú maličkí a nemám ich stále pri sebe. Lenže, nútiť ich „nežiť“, aby som bola spokojná ja, že mi sedia pri sukni, by viedlo akurát k tomu, že by si odopierané chceli dohnať neskôr. Podľa seba viem, že neskoré odtrhnutie sa z reťaze, máva nedobré následky.

Tak sa krotím, vážim si ich lásky a dôvery, som vďačná za internet a „tradičné“ dovolenky, keď ma za moje peniaze vyvenčí raz jeden, raz druhý. Vtedy o dušu znižujem deficit dotykov. Cez skype sa objať nedá.