Veď nás je väčšina! (alebo štruktúra klasickej slovenskej tragédie)

Pred pár dňami prehrmela médiami správa, že vládna väčšina má v pláne na najbližšej schôdzi Národnej rady voliť nového generálneho prokurátora. O tejto kauze sa toho hovorí v médiách dosť, no napriek tomu si neodpustím pár poznámok so skromným očakávaním ašpirácie tohto článku ako postrehu viac ústavnoprávneho ako politického.

Expozícia

Keď opoziční politici označujú konanie vládnej väčšiny za nelegitímne, tá im na oplátku odpovie tým, že prezident má právo nevymenovať kandidáta na generálneho prokurátora do tejto funkcie. Áno, majú pravdu. Ale k tomu zabúdajú dodať (buď účelovo alebo z vlastnej neznalosti), že aby toto právo mohlo byť aplikované, musia byť splnené dve náležitosti. Buď, že kandidát nespĺňa zákonné náležitosti, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu (PL. ÚS 4/2012). Prezidentovo rozhodnutie a najmä jeho argumentácia sa však podľa mňa podobá na všetko iné len nie na riadne zdôvodnenie, ktorého obsahom by boli také skutkové tvrdenia, ktoré by zodpovedali jednej z dvoch podmienok, ktorými ústavný súd podmieňuje možnosť prezidenta nevymenovať kandidáta.

Kolízia

Po tom, čo docent Čentéš podal na ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojich základných práv, medzi ktoré patrí podľa článku 30 ústavy právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných a právo mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám, po námietkovej vojne, kde obaja účastníci konania, Jozef Čentéš a prezident SR,  postupne vynamietali 12 z 13 sudcov ústavného súdu prišla vládna väčšina s neuveriteľnou novelou zákona o ústavnom súde. A tu sa nám začína kríza. Kríza princípov právneho štátu.

Kríza

Tento zákon umožňuje, aby v prípade patovej situácie na ústavnom súde mal kto rozhodnúť. Idea dobrá, no to je všetko, čo by som na tomto zákone mohol označiť za dobré.

Článok 1 ústavy hovorí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Pojmy „demokratický“ a „právny“ štát nie sú pojmami bezobsažnými a nie sú ani obyčajnými proklamáciami, monológom ústavodarcu, ale reálne aplikovateľnými a vymáhateľnými normami, pričom ich obsahom sú najmä ústavnoprávne princípy. Tieto pojmy výstižne charakterizuje nález Ústavného súdu ČSFR (PL. ÚS 1/92): „Na rozdiel od totalitného systému, ktorý bol založený na okamžitom účele a nikdy nebol viazaný na právne zásady, o to menej na ústavné zásady, demokratický štát vychádza z celkom odlišných hodnôt a kritérií.“ Medzi zásady, na ktorých stojí demokratický a právny štát v materiálnom zmysle patria aj všeobecnosť právnych noriem a zákaz retroaktivity právnych noriem, teda zákaz spätného pôsobenia noriem a ich aplikácie na situácie, ktoré sa odohrali pred prijatím takéhoto aktu. Zákonodarca prijatím tohto zákona (č. 114/2013 Z. z.) porušuje oba tieto princípy súčasne. Upravuje individuálnu vec a upravuje ju so spätnou pôsobnosťou. Pritom podľa článku 46 Ústavy SR každý má právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom. Nestrannosť súdu je kľúčová a je o. i. garantovaná aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť.

Peripetia

Zdá sa, že i samotný ústavný súd si uvedomuje to, že existuje veľmi reálna možnosť, že táto novelizácia zákona o ústavnom súde je v rozpore so samotnou ústavou. Pred pár dňami oznámil, že kým nerozhodne o sťažnosti namierenej proti tomuto zákonu, pozastavuje účinnosť tohto zákona. Na to vládna väčšina bleskurýchlo zmenila rétoriku a namiesto toľko sľubovaného čakania na rozhodnutie ústavného súdu sa rozhodla v priebehu pár týždňov zvoliť generálneho prokurátora. Opiera sa o vyhlásenie prezidenta, ktorý sa nechal počuť, že Jozefa Čentéša nikdy nevymenuje za generálneho prokurátora. Tu nastáva azda najtragickejší moment celého príbehu. Prezident povedal nikdy – to znamená, že ani v prípade, kedy by ústavný súd vyslovil, že dôvody, pre ktoré sa prezident rozhodol Čentéša nevymenovať, boli v rozpore s výkladom ústavy a s uznesením ústavného súdu, ktorým sa väčšina tak vehementne oháňa. V tom prípade by tieto tvrdenia znamenali jediné – svojvôľu. Avšak prezidentom uvedené dôvody nesmú byť svojvoľné (PL. ÚS 4/2012). Parlament sa preto nesmie opierať o takéto vyjadrenia a nesmie ich používať ako argument, nosný dôvod zmeny kurzu a nečakania na výrok ústavného súdu, pretože v konečnom dôsledku takáto voľba nemusí byť legitímna. Z tohto pohľadu je takýto argument argumentum ad absurdum. Každý je povinný rešpektovať ústavu a zákony, teda aj parlament: „Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ (PL. ÚS 16/95)

Katastrofa

Demokratický systém nie je vládou väčšiny tak, ako to mnohí tvrdia. Väčšina skrátka nestačí. Slovami profesorky Krskovej, ktorá parafrázovala Alexisa de Tocquevilla a jeho dielo O demokracii v Amerike: „Väčšina má (…) nesmiernu a skutočnú moc a na svojej strane má tiež verejnú mienku, ktorá je rovnako mocná. Keď sa táto verejná mienka v nejakej veci rozhodne, neexistujú … žiadne prekážky, ktoré by mohli spomaliť, či dokonca zastaviť postup vpred a dopriať nejaký čas na to, aby boli vypočuté náreky tých, ktorí na také rozhodnutie doplácajú. Považuje za hriešne a odporné všeobecne platné pravidlo, ktoré tvrdí, že väčšina ľudu má vo vládnych záležitostiach právo urobiť čokoľvek, pretože existuje jeden zákon, ktorý nevytvárajú ľudia, totiž spravodlivosť. A tým by malo byť obmedzené aj právo väčšiny.“

V tejto kauze už vôbec nejde o osobu Jozefa Čentéša. Tu už ide o charakter tohto štátu, ide o to, či Slovensko bude skutočným právnym štátom v materiálnom zmysle, alebo sa vydáme inou cestou. Cestou, ktorá končí tam, kde sa začala cesta budovania demokratického a právneho štátu – pred 17. novembrom 1989.

Preto je tento článok – slovami Radoslava Procházku – vo svojej podstate žalospevom o slobode, ktorej ochrana prestáva byť v režimoch uprednostňujúcich korektný výsledok pred korektným procesom vnímaná ako prvý a základný dôvod vzniku a existencie štátu.

Nech žije väčšina.