Čína: Naspäť cesta nemožná, padnúť sa musí.
Parafráza tohto Štúrovho hesla je celkom výstižným vyjadrením stavu a ekonomického vývoja v Číne. Rastúca neistota v čínskom hospodárskom živote je nevyhnutným dôsledkom jej doterajšieho „veľkého hospodárskeho skoku“. Bezprostredným spúšťačom rastúcej neistoty je jeden nenápadný a podceňovaný vzťah, vzťah Amerického dolára a Čínskeho juanu. Ich vzťah je v posledných desaťročiach premenlivý, ale vo svojej podstate nerozborný. V dobrom i zlom.
Vývoj čínskych akciových trhov sa po novom roku vrátil k situácii na začiatku a konci leta. Padá. Ak sa mu podarí vykľučkovať aj tentokrát, čo by bol dočasný zázrak, nič to nemení na ich konečnom osude – totálnom páde. Na príčinách pádu sa nič nezmenilo a ani sa nič zmeniť nemôže. Vlastne tá príčina je dvojjediná – inflácia Amerického dolára a inflácia Čínskeho juanu. Všetko ostatné je len a len dôsledkom tejto dvojjedinej príčiny. Patologický pokus o všeobecnú a pseudo-vedecky posvätenú infláciu vedie už mnoho desaťročí k pôsobeniu mechanizmov, ktoré zradne lákajú na ilúziu prosperity. Ilúziu tak dokonalú, že odolať jej vyžaduje takmer nadľudský výkon. Tak dokonalú, že jej nedokážu odolať ani mnohé najvýkonnejšie mozgy a v mene tejto inflačnej pseudo-prosperity si vzájomne doporučujú pseudo-nobelovú cenu, ktorá síce nesie meno Alfreda Nobela, ale on o nej nikdy ani nesníval …
Pod dojmom tejto ilúzie prosperity sa dnes vezú prakticky všetky meny a všetky ekonomiky sveta. V prípade súčasných čínskych problémov ide o vzájomnú manio-depresívnu súčinnosť Amerického dolára a Čínskeho juanu.
Keď sa čínski komunisti po Maovej smrti rozhodli pre trhovú reformu, nadviazali na už zabehnutú inflačnú ekonomickú ideológiu západu, ktorá v tej dobe zaznamenávala ešte len fázu mánie (rastu napriek rôznym problémom). Výsledkom bolo nakoniec naviazanie juanu na dolár. Juan sa „tlačil“ ruka v ruke s dolárom a keďže vývoz prevyšoval dovoz, v čínskej centrálnej banke sa hromadili doláre. Po roku 2005 sa tento vzťah premieňal, ale k vážnej zmene došlo až po ukončení amerického QE3. Problémy juanu sú síce dôsledkom jeho vlastnej a dlhšej histórie, ale koniec QE3 je kľúčovým spúšťačom, ktorý si nedokážu uvedomiť (podľa zmyslu ich vyjadrení) ani populárni ekonómovia, predovšetkým mainstreamoví. (Skutočné príčiny nerozoznajú zrejme nikdy.) Juan sa dostal touto zmenou pod tlak zo všetkých strán. To nemôžu byť mlynské kamene. To musí byť drvič.
Politbyro ÚV Komunistickej strany Číny si nemôže dovoliť spevňovanie juanu (kontrakciou). To nakoniec ani dolár, len FED ešte o tom nevie. Politbyro si nemôže dovoliť ale ani oslabovanie juanu (expanziou). Prečo … ? Lacnejší (expandovaný) juan je podporou pre export. Aj v prípade spomalenia rastu exportného zisku v dolárovom vyjadrení nemusí byť export problémom. Problémom je ale tlak na celkovú hodnotu podnikov v dolároch. Investovať doláre do čínskych podnikov pri klesajúcom kurze juanu (oslabovaného), alebo hrozbe jeho poklesu sa tak stáva rizikom. Rastúcim rizikom. Nikto predsa nebude investovať do straty. Drahší (redukovaný) juan by zase viedol k posilneniu kurzu a súčasne rastu kúpnej sily juanu ( „cenovej deflácii“). Silnejúci kurz juanu by ubíjal export. Cenová deflácia zase likvidáciu dlhov. V patologickom peňažnom systéme je takáto situácia existenčným ohrozením. Ústredný výbor čínskych komunistických plánovačov sa tak snaží o peňažnú protichodnosť: Horko-ťažko udržuje inflačný cenový rast (oslabuje juan) a horko-ťažko spomaľuje klesajúci kurz juanu (bráni oslabovanie juanu). Takéto protichodné počínanie nie je možné udržať ani v ekonomike, ktorá by bola do okamihu zahájenia peňažnej inflácie úplne zdravou. Čínska je ale napriek vykazovanému rastu nezdravá. Je to rast dopingový a rast pred svojim koncom. Gigantický dlh čínskych podnikov (aj v porovnaní s inými krajinami) ich ťahá v dôsledku dlhovej záťaže a neefektívnosti inflačno-manických investícií k nevyhnutnému spomaľovaniu s perspektívou konečného pádu.
Rastúce kolísanie juanu a váhanie čínskej ekonomiky ako nepochopené signály budúceho pádu sú spôsobené pohybmi kamaráta dolára. Je to ale len bezprostredný podnet. Ak by nebol, vyskytol by sa nejaký iný. Aj keď juan už nie je naviazaný na dolár, vplyv dolára pretrváva. Cesty kamarátov z mokrej štvrte nemôžu byť spoločné naveky. Raz sa museli nevyhnutne rozdeliť a keď má každý kopať sám za seba, stane sa , že kope proti bývalému parťákovi. Juanu to očividne neprospieva. Lenže napriek prehliadaniu mainstreamu – ani doláru. Otrasy na čínskych trhoch akcií vracia juan doláru otrasom na amerických trhoch akcií. Juan tak do veľkej miery rozhoduje o teritóriu, kde by mal výhradne panovať dolár. A nemusí ani priamo zasahovať. Stačí mu na to len psychologický vplyv. Napriek bohorovnému sebauspokojeniu mainstreamu, americké trhy akcií kolíšu s čínskymi. Dolár tomu zabrániť nedokáže. Hlavným problémom je, že obaja kamaráti z mokrej štvrte dosiahli po desiatkach rokov limity. Jednotlivo i spolu. Je to nevyhnutná zákonitosť inflačného vývoja. Po mánii musí pomaly, ale isto nastupovať depresia.
Skrátka a dobre, juan i dolár a s nimi Čína i USA sú veľmi blízko poinflačnej opici. Opakujúce sa kolísanie čínskych akcií musí nutne silnieť a nakoniec to príde. Celý akciový trh sa zrúti.
My ale nezabúdajme – sme na tom rovnako zle. Raz to tiež príde. Aj EURO je z mokrej štvrte a narastajúce problémy v Európe sú jeho priamym dôsledkom. Nezdá sa to, ale sú. Ani sme sa nenazdali a pekelná zábava začína. Nie, že nie.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!