Dokonalá svokra

Sedela vedľa mňa, na kolenách mala otvorený časopis Život. Taká útla, ovešaná taškami, asi v predčasnom dôchodku. Šedý kabát, dioptrie, nemoderná trvalá na hlave. Ani by som si ju nevšimla, keby tak nahlas nehovorila do telefónu.

„Jaj áno! Veď bola veľká nečudujem sa Ti, moja!“ šveholila šťastne do mobilu. „Ty, ale akoby som svojho syna videla! Samozrejme, v menšej verzii!“ zasmiala sa na vlastných slovách. „Najkrajšie sú tie kučierky, ktoré má okolo hlavy!“

Ťažko sa pri nej dalo sústrediť. Rozprávala nahlas, veselo, oduševnene. Rozoberala nešťastne načasovanú plodovú vodu, gramy a tvar pier.

Asi na minútu stíchla.

„Drž sa teda, Katka.“ Počula som, ako sa nadýchla.

„A ďakujem Ti za krásnu vnučku.“

Zamrazilo ma. Prestala som čítať knihu a zdvihla som hlavu. V jej poslednej vete bolo toľko úcty a vďaky, že ma to vytrhlo z kontextu. Keď na ďalšej zastávke vystupovala, usmiala sa na mňa. Ani som sa nestihla opýtať, či ešte nemá jedného syna. Dívala som sa za ňou a v ušiach mi znela jej posledná veta.

Tónom, akým ju vyslovila, bolo jasné, že si plne uvedomuje, že krajší dar ako jej dala nevesta, jej už nikto nedá.