Nímand

Volám sa Fedor. Krívam a neviem vysloviť R. Mám spadnuté plecia a jedného smutného psa.  Som Nímand, taký lúzer z predmestia. Ale mám sa lepšie ako vy. Oklamal som systém.

 Myslíte, že fešáci z dopravného kontrolujú Nímanda? Stačí odohnať mole, vytiahnuť tatkovu vetrovku, prihodiť blbý výraz a revízor o mňa nezavadí ani pohľadom. Po celom meste sa vozím zadarmo! V električkách zbieram súcitné pohľady a radujem sa z mojich oscarových úspechov. Ten blbý výraz som dlho skúšal v zrkadle. Vtedy, keď si mamka myslela, že vystrihujem loďky. Zavolala ma k stolu až večer. Tlačil som segedín a ona, že nech jej ukážem, čo som zhotovil. Vŕtal som sa v knedli a tváril som sa, že je to tajomstvo. Fixoval som sa na muchu. Nehybne sedela na okenici, ja som na ňu civel, ani som nežmurkol. Mamke vtedy docvakne, že debata skončila.

 Myslíte, že na svadbe môjho bratranca do mňa tetky štuchajú, že a Ty kedy, Fedorko, kedy? Kdeže. Ani nevestin tanec nemusím absolvovať! Nechajú ma v rohu topiť sa v omrvinkách, lebo som zožral tridsaťštyri pagáčov. Je mi dobre. Mne aj mojim tetkám. Som len na oštaru, dobre že som tam, kde som. Patrím do kúta.

 Neskutočná sloboda. Najlepšie pozorovacie miesto.

 Mám strašne nízke náklady na život. Dlhom spím, venčím psa, beriem prídavky, zašívam sa v knižnici, chodím na kofolu, visím na nete, nič nemusím, iba s pôžitkom usrkujem kakao so šľahačkou.

 My Nímandovia sa rozoznáme na kilometre. Leniví, spráchnivení psi. Prefíkané, nenápadné hyeny. Len sa to tak nami hemží.

 Keď ma to nebude baviť, prestanem krívať. Vystriem sa, oblečiem si oblek a možno vám podám ruku. Teší ma, volám sa Fedor. Vyslovím bez R na konci.

 Ale to by sa mi najprv muselo chcieť.

 Viete, žiť na pokraji spoločnosti je svojím spôsobom oslobodzujúce.