Dve mestá oddelené Odinovým trónom

V III. storočí sa Kvádi dali na pochod zo svojich pôvodných sídiel na strednom Dunaji. Usadili sa v severozápadnom cípe pyrenejského polostrova a žili tam pod vládou z Madridu. V XIX. storočí medzi nimi vzniklo hnutie Thórovo kladivo, ktoré si dalo za cieľ obnovu kvádskeho jazyka, zveľadenie Odinovho kultu a vytvorenie Kvádska v ich pôvodnej vlasti. Sprvu toto hnutie tvorilo len zopár jedincov, ktorí boli novodobými obyvateľmi ich pravlasti – Slovákmi – celkom dobre prijatí. Pre Slovensko boli prínosom, nakoľko boli o niečo civilizovanejší, disponovali vyspelejšou technikou a vyznávali pokrokovejšie názory. Po chuti Slovákom nebolo len to, že to boli vyznávači Odina, zatiaľ čo oni boli kresťania. Niektorých Slovákov taktiež znepokojilo, že Kvádi považujú Slovensko za Kvádsko a nárokujú si celú ich krajinu, pretože im ju dal Odin.

Kvádov prichádzajúcich na Slovensko pribúdalo a tí, čo prišli neskôr, začali pociťovať nedostatok miesta, kde by sa mohli usadiť, hoci boli ochotní Slovákom za domy a usadlosti dobre zaplatiť – aspoň vzhľadom na nízku cenovú hladinu, ktorá bola pre Slovensko typická. Tento problém sa naplno prejavil, keď Kvádi začali masovo prichádzať po tom, čo sa v Španielsku proti nim rozpútalo kruté prenasledovanie. Aj v minulosti často čelili nespravodlivému útlaku, ale teraz proti nim rozpútali doslova genocídu. O šťastí mohli hovoriť tí z Kvádov, ktorým sa podarilo dostať na Slovensko s holými rukami. To už Slováci proti príchodu ďalších Kvádov ostro protestovali a snažili sa mu brániť. Naveľa medzinárodné spoločenstvo navrhlo plán, ktorý rozdeľoval ich krajinu na Kvádsko a Slovensko. Kvádi, ale na nič nečakali, koniec koncov po prežitých útrapách ani čakať nemohli a vyhlásili štát Kvádsko s rozlohou dva krát tak veľkou, než im určil spomínaný plán.

V hraniciach Kvádska ostalo mnoho slovenských dedín a Slovákov, ktorých začali Kvádi vyháňať do zvyšnej časti krajiny. Spravidla dostali päť minút na to, aby zmizli a pokiaľ to nestihli, tak ich Kvádi zavraždili. Kvádi si takto podelili polia a domy Slovákov, zbúrali ich kostoly a na ich miestach vystavali Odinove svätyne. Treba povedať, že ich usilovné ruky a bystrý um krajinu zveľadili a právom si mysleli, že Odin by bol na ich dielo hrdý.

Slováci utekajúci na hornatý sever svojej krajiny najprv dúfali, že sa raz do svojich domovov vrátia. Niektorí dokonca chodili cez novo vytvorenú hranicu zavlažovať svoje role a opravovať svoje opustené domy. Po čase však namiesto nich našli nové rezidencie, cesty či rybníky, až sotva vedeli určiť miesto pozemkov, ktoré kedysi patrili im. Kvádov to trápilo málo, keďže oni tiež museli v Španielsku zanechať svoje domovy a majetky.

Slováci sa v tejto situácii spoliehali na zahraničnú pomoc od ostatných slovanských národov a vskutku, nezadlho pritiahli na Slovensko ich početné armády. Slovákom to však nielenže nepomohlo, ale ich situáciu to ešte výrazne zhoršilo. Žiadna časť krajiny nebola ušetrená od vojny a lepšie zbrane Kvádov dodané ich germánskymi spojencami zmenu pomerov nepripustili. Po viacerých intervenciách Kvádi vojensky obsadili aj sever krajiny akurát na severe ponechali Slovákom na nátlak medzinárodného spoločenstva určitú samosprávu. Mnohí Slováci emigrovali do cudziny a na svoju bývalú vlasť zabudli. Iní ostali v utečeneckých táboroch za hranicou a v biednych podmienkach sa snažili spoza hranice organizovať odpor, či aspoň pomstu. Medzi tými, ktorí vo vlasti ostali, sa do čela dostali bojovníci ochotní používať akékoľvek prostriedky, medzi nimi aj teroristi či kresťanskí fanatici. Často bojovali aj medzi sebou, obviňujúc so zrady každého, kto bol ochotný žiť s Kvádmi v mieri a trestajúci smrťou tých, čo by svoj pozemok na severe predali Kvádom. Pokiaľ sa im to podarilo – čo bolo dosť zriedka – napádali taktiež Kvádov a pretože proti ich vojakom nemali žiadnu šancu, kruto sa mstili na bezbranných civilistoch.

Na majetkové práva Slovákov na juhu sa definitívne zabudlo, avšak najlepšie zo Slovákov obišla práve tá malá časť, ktorá z juhu neušla a prežila vraždenie. Ani oni síce neboli s Kvádmi úplne rovnoprávni, ale stali sa z nich občania Kvádska s vyhliadkami na slušný život. Samozrejme za podmienky ich lojality voči vláde Kvádska.

Za to na severe panoval totálny rozvrat a najlepší osud Slováka zo severu spočíval v pracovnom povolení v Kvádsku, kde mnohí Slováci pracovali ako námezdní robotníci na svojich bývalých poliach. Prvá generácia Kvádov, ktorá zveľaďovala kamenisté slovenské políčka vlastnými rukami, už totiž zostarla a mladí sa radšej nechali obsluhovať slovenskými sluhami. Slováci pritom chodili do práce v Kvádsku cez segregačné múry, ktoré Kvádi postavili, aby sa bránili pred teroristickými útokmi zo strany Slovákov. Nie všetci Slováci sa totiž vzdali myšlienky na boj, hoci ten bol ešte menej zlučiteľný s normálnym životom, ako ich súčasné postavenie.

Pod nátlakom medzinárodného spoločenstva bolo iniciovaných viacero mierových rokovaní, ktoré sľubovali Slovákom vytvorenie svojho samostatného štátu na severe krajiny. V tomto smere bolo podpísaných viacero dohôd, ale ani jedna nebola realizovaná, lebo Kvádi správne poukazovali na skutočnosť, že ani vytvorenie Slovenského štátu im nezaručí mier zo strany všetkých Slovákov. Naopak usilovne zaberali ďalšie územia na severe, akurát už nie tak násilným spôsobom. Stačilo, že neuznávali slovenský kataster ale kvádsky, ktorý nerešpektoval akékoľvek vlastnícke práva Slovákov. Slovákom nevydávali ani stavebné povolenia na opravu svojich domov, takže im po čase buď spadli na hlavu, alebo si ich opravili a potom im ich Kvádi zbúrali ako nelegálne stavby. Aj do oblastí, v ktorých sa vláda Kvádska zaviazala nestavať žiadne kvádske osady, prenikali kvádski osadníci nelegálne. Treba povedať, že niekedy im v tom vláda Kvádska bránila, najmú keď títo osadníci spáchali pri zaberaní slovenského územia zločiny – napríklad podpálili dom, v ktorom zhoreli slovenské deti.

Symbolom sporu medzi Kvádmi a Slovákmi sa stala kresťanská katedrála v bývalom Trenčíne, teraz opäť nazvaným Laugaríciom. Týmto mestom prechádzala hranica medzi kvádskymi a Kvádmi okupovanými slovenskými územiami. Bolo tak rozdelené na južnú – Kvádsku a severnú – slovenskú časť. Laugarício si všetci Kvádi hlboko cenili, lebo za čias Vangiovho kráľovstva tam bola významná Odinova svätyňa, ktorú zničili rimania pod vedením Marka Aurelia. Kvádi verili, že jeden z múrov tamojšieho stredovekého hradu je pozostatkom tejto svätyne a chodili k nemu prinášať obety kladené v staroveku k Odinovmu trónu. To veľmi popudzovalo kresťanských fanatikov z radov Slovákov, na koľko rovno za týmto múrom bola kresťanská katedrála. Niektorí Kvádi krútili hlavami nad ich fanatizmom a čudovali sa, prečo Slováci tak vehementne požadujú Laugarício pre seba, prečo im nestačí Žilina a Martin, kde žiadne Odinove svätyne neboli. Iní Kvádi to videli tak, že aj tak celá krajina odjakživa patrila Kvádom, ktorí v nej boli rozhodne prv ako Slováci, pre ktorých existuje dostatok slovanských krajín, do ktorých spoločnosti sa môžu začleniť, ak sa im v Kvádsku nepáči.

Výbušná situácia v Laugaríciu sa stala vďačným námetom politických komentárov po celom svete.
Napríklad Radovan Bránik o nej napísal blog „Dve mestá oddelené Odinovým trónom“, v ktorom vysvetľoval, že Slováci doplatili na odmietanie mierových návrhov ich predkami. Mimovoľne pritom poznamenal, že sídla Slovákov možno od kvádskych obydlí odlíšiť už na pohľad tým, že v ich okolí je kopa smetí.

(článok je fikcia)