Egypt: Zdá sa, že sa Západ opäť spálil

V stredu večer po rozsiahlych protiprezidentských demonštráciách v Káhire a ďalších mestách zvrhla egyptská armáda prvého demokraticky zvoleného prezidenta krajiny islamistu Muhammada Mursího, pozastavila platnosť islamistami presadenej ústavy a vyhlásila akési prechodné obdobie, kedy má pod vojenským dohľadom dôjsť k tzv. národnému zmiereniu. 

Politický komentár Inštitútu Václava Klausa

Sledujeme zdanlivo paradoxný vývoj v najvýznamnejšie arabskej a africkej krajine – dva a pol roka po oslavovanom zvrhnutí dlhoročného vojenského diktátora a priateľa Západu Husního Mubaraka v najvýznamnejšej revolúcii tzv. Arabskej jari, ktorá paradoxne na Západe vzbudila také nadšenie, a rok po zvolení prezidenta Mursího v prvých slobodných prezidentských voľbách, ktoré potvrdili prevahu islamistov, dochádza znovu k vojenskému prevratu, ktorý – zdá sa – výsledky „Arabskej jari“ ruší.

Demokracia, slobodné voľby, ústava, vláda práva atď. – tj všetko, čo Západ vzýva, oslavuje, vyváža do sveta a niekedy aj silou vnucuje a presadzuje, bolo vlastne znovu pošliapané, ale zdá sa, že to dnes nikomu príliš nevadí. Oslavovaná Arabská jar totiž priviedla k moci sily a nastolilo pomery, ktoré situáciu vo vnútri jednotlivých revolúciou postihnutých arabských krajín i na Blízkom východe celkovo totálne rozvrátili a mnohým ľuďom na Západe to síce neskoro, ale predsa dochádza.

Masy demonštrantov na káhirskom námestí Tahrír pred viac ako dvoma rokmi požadovali a dodnes stále požadujú na prvom mieste zlepšenie svojej životnej úrovne, spravodlivosť, slobodu a ľudskú dôstojnosť. Nič z toho im revolúcia nepriniesla a ani priniesť nemohla.

Zrútenie starej diktatúry malo za následok aj zrútenie všetkých štruktúr a inštitúcií aj akékoľvek občianskej a pracovnej disciplíny, útek zahraničných investorov a turistov, odchod domáceho kapitálu a rozvrat ekonomiky. Bezpečnostná situácia je katastrofálna, životné podmienky sa výrazne zhoršili. Navyše víťazní islamisti čoraz viac šnurujú život občanov tvrdým presadzovaním náboženských požiadaviek a obmedzení. Výsledkom je rozčarovanie a spoločenská frustrácie. Revolučná „expectations vs. reality gap „(priepasť medzi očakávaniami a skutočnosťou) je príliš veľký. Nastupuje nová konfrontácie, možno kontrarevolúcia.

V Egypte však, zdá sa, bude všetko ešte zložité. Historická skúsenosť z arabského sveta hovorila, že demokratické voľby musia priviesť k moci islamistov, čo predsa vždy bývala nočná mora Západu, ktorý proti nim ako proti teroristom celú dekádu spektakulárne bojoval. Zdalo sa, že Arabská jar tento západný postoj zmenila. Islamisti zrazu vadiť prestali a za vzor im bolo dávané úspešné Erdoganova Turecko. Islamistické sily dokonca začali dostávať z USA a západnej Európy masívnu podporu, dokonca aj vojenskú (Sýria). Ako je táto prekvapivá aliancia pevná a ako dlho môže trvať, to sa ešte len ukáže.

Islamisti totiž žiadne riešenie problémov súčasnosti pre svoje krajiny neponúkajú. Striktné dodržiavanie náboženských predpisov a pokusy navrátiť súčasnú spoločnosť do pomerov raného stredoveku doby proroka Mohameda žiadne očakávania obyvateľstva v akejkoľvek oblasti naplniť nemôžu. Irán je toho praktickým príkladom už takmer 40 rokov . Vo voľbách získaný podiel na moci preto islamistov v očiach verejnosti nutne diskredituje a oslabuje ich dosiaľ zdanlivo nepremožiteľný politický apel. Je to však beh na veľmi dlhú trať.

To, čo sa dnes deje v Egypte, preto zrejme ešte dlho nebude návratom do normálnych, u nás bežnému človeku predstaviteľných pomerov. Priepasť medzi námestím Tahrír v Káhire a zmýšľaním desiatok miliónov ľudí na egyptskom vidieku je ohromná a vplyv Moslimského bratstva je predovšetkým mimo Káhiru veľmi silný. Na mieste je obava, že skôr než národné zmierenie hrozí Egyptu alžírsky scenár. Tam v roku 1991 armáda vojenským prevratom zabránila islamistom, ktorí boli volebnými víťazmi, prevziať moc a nasledovalo desaťročia teroru a krvavé konfrontácie. Udržať stabilitu a občiansky zmier v politicky a názorovo rozdelenom devaťdesiat miliónovom Egypte s ohromnými ekonomickými a sociálnymi problémami a výbušným susedstvom na všetkých stranách bude pre akúkoľvek vládu nesmierne ťažké. A Západ snáď vidí, že jeho nadšené angažovania sa v týchto citlivých pomeroch stojí za zdržanlivé prehodnotenie.

Jiří Weigl, Inštitút Václava Klausa, 4. júla 2013
http://www.klaus.cz/clanky/3411