J.Karpiš musí mať pravdu. Dobré peniaze tvorí trh.
J.Karpiš použil vo svojej knihe „Zlé peniaze“ termín „súkromné peniaze“. Tento termín sa u nás vžil hlavne pri preklade knihy F.A.Hayeka „Denacionalizácia peňazí“. Je možné pod ním rozumieť viacero predstáv, ale ak myslíme na Hayekovu, tak sa dostávame v spojitosti s „dobrými peniazmi“ do omylu.
O čo ide. F.A.Hayek, jeden z najznámejších propagátorov súkromných peňazí, považuje súkromné peniaze za jednu z foriem peňazí, ktoré by sa mali uchádzať o priazeň trhu. Myslí tým peniaze vydávané súkromnými bankami. Takéto peniaze by ale nemohli byť „dobré peniaze“. Mohli by vytvoriť len dočasné zdanie „dobrých peňazí“, presne tak isto ako dnes používané „zlé peniaze“. Jednoduchým a pohotovým argumentom je, že aj väčšina dnešných zlých peňazí je súkromných. Patria bankám. Okrem súkromných i centrálnym. Zlo dnešných zlých peňazí ako aj dobro dobrých peňazí vo veľkej miere závisí na podmienkach, ktorá im vytvorí štát. Na tom, ako a do akej miery bude štát do ich fungovania zasahovať, rešpektovať ich slobodu a súčasne vplývať na konkurenčné peniaze. Predstava F.A.Hayeka o tvorbe peňazí bankami nemôže mať úspešný koniec. Je mylná v tom, že by súkromné banky mali poctivo dodržiavať stabilitu peňažnej zásoby. Pokušenie by bolo rovnaké a rovnako prekročené ako u dnešných zlých peňazí a ich vzájomnej konkurencii. V oboch prípadoch ide o akýsi peňažný kartel. Navyše treba spomenúť zvýšenie nebezpečenstva z dôvodu výlučnosti emisných bánk pred ostatnými. To by riziko kartelizácie ešte zvyšovalo. To nemôže skrátka dobre fungovať, ani keď to napíše sám veľký Hayek. Hodí sa tu spomenúť prvých bankárov pri prvých razených peniazoch. Hneď po vynáleze razených peňazí v antickej Malej Ázii nasledovalo takmer pravidelné porušovanie práva nepoužívať vložené peniaze, čím takto vzniknuté frakčné rezervy vyvolávali finančné krízy. Pokušenie tvoriť zlé peniaze existuje odjakživa.
U F.A.Hayeka je teda mylnou predstava, že by banky vôbec tvorili dobré peniaze. Ak niekto peniaze vytvorí z ničoho, poruší tým predsa jednu zo základných vlastností dobrých peňazí a to ich ťažkú dostupnosť. Vytváranie z ničoho je ľahké pre každého, obzvlášť pre falšovateľa s licenciou. Ak sa mu podarí presvedčiť (prinútiť) časť verejnosti, aby používala jeho peniaze, skončí to zákonite „rastom výroby“ peňazí a peňažnou krízou. Tá sa môže rozrásť od tých čo tieto peniaze používali k tým, čo s nimi nemali nič spoločné.
Ak si zarobíte nejaké peniaze, mali by patriť Vám. Predstavte si, že tie peniaze sú súkromné – vytvorené súkromnou bankou. Kto je ich vlastníkom?? Vy, alebo súkromná banka?? Peniaze súkromnej banky narúšajú nedotknuteľnosť Vášho vlastníctva. Aby boli súkromné peniaze dobré, nemôžu byť súkromným vlastníctvom banky. Musia byť súkromným vlastníctvom všetkých. Nerovným dielom, ale všetkých. Súkromným vlastníkom peňazí nesmie byť banka a ani štát, ale osoba, ktorá vlastní svoj podiel peňazí. Osobná „súkromnosť peňazí“ je teda nedeliteľnou vlastnosťou „dobrosti“ peňazí. Dobré peniaze musia byť súkromné osobne, nie bankovo. (Banka je samozrejme tiež právnická osoba s rovnocennými právami.) Zaujímavé je pritom, že takéto peniaze sú súčasne aj verejné aj súkromné. Pri výmene tovarov sa menia aj vlastníci peňazí. Cez celé generácie. Túto vlastnosť – kombináciu osobnej súkromnosti aj verejného charakteru peňazí – možno považovať za súčasť slobody peňazí. Peniaze, tvorené štátom i súkromnými-bankami, nemôžu byť slobodné. Sú vnútené niektorým z centrálnych rozhodnutí, v lepšom prípade demokratickým (referendovým) rozhodnutím. Centrálne vnútené spôsobia skôr, či neskôr vážne problémy. Demokratické síce nie sú dosť slobodné, ale majú teoretickú možnosť dlhšej stability.
Termín súkromné peniaze považujem za nevhodný. Zahŕňa aj peniaze emisnej, alebo multiplikačnej banky, ktoré možno použiť len vo forme akéhosi „dvoj-vlastníctva“ a … a vo forme pôžičky. Takéto peniaze by sa na trhu slobodných peňazí, zdôrazňujem slobodných, s istotou neuchytili. Ak by sa uchytili, znamenalo by to len jedno – existenciu centrálneho, alebo demokraticko-centrálneho zasahovania. Pri centrálnej regulácii peňazí by bol koniec existencie dobrých peňazí na trhu len otázkou času. Nové „dobré peniaze“ sa musia dostávať na trh len s ťažkou dostupnosťou a trhovou výmenou, čím je zabezpečená aj ich pevnosť, čisté vlastníctvo a bezdlhová „dobrosť“. Takýto trh zabezpečí „dobrú súkromnosť“ a slobodu peňazí. Termín súkromné peniaze by som pri predstave obeživa nahradil skôr termínom slobodné, alebo nezávislé peniaze.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!