Máte pre mňa koňa? Jeden chýba. Nie, priviedli ste dva naviac.

Počet zobrazení: 9

Geniálnym čiernym humorom začína western, ktorý zhliada na všetky ostatné z vrcholu. Nikde inde sa v takom súlade nestretol scenár, réžia, kamera, herecké výkony a – hudba. Začína Once Upon a Time in the West, alebo ako nám zobák narástol, Vtedy na západe

Žiaden iný film nemôže zahájiť tému spaghetti westernov, ktoré (ako predpokladám) musia Američanov neskutočne mrzieť. Filmy, ktoré vytiahli na svetlo sveta samotnú esenciu Divokého západu, obnažili až na dreň realitu dobíjania šírych pustín Nového sveta, totiž nemá na svedomí niekto z plejády amerických westernových režisérov, ale nik iný ako Talian Sergio Leone s dvorným skladateľom hudby Ennio Morricone.

Sergio Leone si priniesol do Ameriky vlastný chlapčenský sen o nekonečných prériách, mužoch v kožených plášťoch a silných ženách. Rezignoval na úlohu pištolníka ako drsného chlapa vykresleného v čiernobielej karikatúre charakteru, jeho muž s koltom je postava v šedej zóne, je to človek s ľudskými motiváciami a pravdivými emóciami. S ľuďmi po svojom boku vytvoril tím, ktorý bol schopný prezentovať western tak, ako nikto nikdy pred ním a vnímanie tohto filmového žánru zmenil navždy. Stačilo len tak málo – ozajstného filmára, ktorý používa výrazové prostriedky žánru, ale pritom zostáva svojský a pravdivý vo vykresľovaní ľudských emócií, osudov a ich interakcií.

Leone si brúsil svoju režisérsku taktovku na „svätej“ dolárovej trojici : Pre hrsť dolárov, Pre niekoľko dolárov navyše, Dobrý, zlý a škaredý. Sú to bezpochyby dokonalé filmy, kde získal skúsenosti s tým ako podať túto tému čo najlepšie, kde vynikli priam prototypoví herci vo svojich úlohách Clint Eastwood, Lee Van Cleef či Eli Wallach (Dnes asi známejší ako Calvera zo Sedem statočných). Zvlášť posledná dolárovka je skoro rovnocenným opusom nasledovnému vrcholu. Úprimne priznám, že pre človeka, ktorý má rád akciu je asi tento kúsok lepší než „Vtedy na západe“. Ale ako vždy je to subjektívne. Pripomeňme si poslednú scénu tak dokonale vystihujúcu režisérsky rukopis Leoneho.

Vtedy na západe je dnes legendou hlavne kvôli hudbe. V dovtedy nevídanej symbióze s obrazom pôsobí hudba citlivého a talentovaného Ennio Morricone. To čo sa snažili rôzni filmári ako Akiro Kurosawa sa nezabudnuteľným spôsobom podarilo práve tu. Podľa mňa každý pozná aspoň nápev harmoniky. Tri molové tóny opakujúce sa dokola prednaznačujú nástup osudového, príchod anjela pomsty. Len génia ako je Morricone mohlo napadnúť vytvoriť hudobný motív pre každú hlavnú postavu a tak je každý nápev zároveň aj signálom príchodu tejto postavy na scénu. A len filmového boha ako je Leone mohlo napadnúť nechať zložiť hudbu podľa scenára a natáčať film podľa nej! Scénar a kamera nezaostávajú za týmito hlavnými lokomotívami príbehu. Bezpochyby je kostra príbehu dôležitá, v tomto prípade je však až bezchybne dokonalá a kamera pevne vedená Leonem dokázala sprostredkovať režisérovu víziu bezo zbytku.

Či to bola šťastná náhoda alebo premyslený počin ťažko povedať, ale výber hercov, ich výkony nesú znaky inšpirácie, ktoré bola navýšená synergiou v spolupráci s ostatnými zložkami v tomto filme. Je dobré že Charles Bronson hrá životnú rolu, že CC (Claudia Cardinale) málokde excelovala podobným spôsobom, do histórie tiež vošla jediná záporná úloha Henryho Fonda a banditu Jasona Robardsa nemôžete nemilovať. Bez kamery a hlavne bez hudby by sa však z postáv nimi prezentovanými, nikdy nestali priam ikonické charaktery.

Záverečná katarzia je už vskutku vyvrcholením hodným antickej tragédie, kde nevíťazí happy end, ale realita holého života.

Milujem úvodnú scénu so zrejmou až nechutnou sebaistotou režiséra, ktorý Vás 5minút vedie scénou, kde hlavným aktérom je kvapkajúca voda, vŕzgajúci veterník a – mucha. Bohužiaľ scéna je nedostupná, tak si pustíme aspoň hlášku z úvodu : „Máte pre mňa koňa? Jeden chýba. Nie, priviedli ste dva naviac.“