Nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Spomienky na 17.november 1989 boli naprieč spektrom ľudí plné oslavných ód ako každý odmietal kolaborovať, ako vzorne sabotoval úsilie o budovanie socialistickej vlasti a počet slovenských disidentov na štvorcový meter je dnes vyšší ako počet obyvateľov Tokia v metre počas rannej špi.čky.

Dovoľte mi povedať, že to bola pekná blbosť. Nejaká nádej na zmeny začala kvitnúť, keď sa otvorili hranice Maďarska s Rakúskom a húfy Východných Nemcov začali utekať na slobodu. Ešte pár mesiacov predtým, však režim ukazoval svaly a že ich mal pekne nafučané, nemusím pripomínať. Ľudia sedeli doma vo vnútornej emigrácii a dodržiavali nepísanú dohodu s režimom. Vy sa nebudete starať o politiku a my Vás za to necháme ako-tak prežiť.

Väčšina ľudí nepoznala nič iné iba šeď komunistického lágra a keďže nemali s čím porovnávať, nemohli ani zistiť ako hlboko sú ponorení v bahne beznádeje. Pritom sa obyvatelia lágra po stránke naplnenia základných životných potrieb nemali zdanlivo až tak zle. Nejaká práca bola vždy (bolo trestné nepracovať) aj nejaký plat. Do športu, kultúry a odborárskych benefitov sa investovali veľké peniaze ako súčasť filozofie „chlieb a hry“

Napríklad za komančov som sa mal podľa vtedajších kritérií dobre. Pri mori som bol snáď desať krát, v Bratislave sa dalo kúpiť oveľa viac ako inde, s otcom ako funkcionárom SZTV som chodil na všetky športoviská zadarmo, zároveň sme mali režijný lístok na prvú triedu železníc a na lanovky zadarmo. Knihy boli lacné, na otočku som chodil do Prahy nakupovať literatúru a do Košíc navštíviť rodinu. Dokonca som bol raz ako batôžkár spolu s bratom v Juhoslávii. Úspešne som vyštudoval, strávil rok na vojne v Mariánskych Lázních. Napriek tomu nemám komunizmus rád…

Každý deň sme pozerali cez drôty do Rakúska a sledovali západnú TV, Juhoslávia bola jediná ochutnávka slobody, ku ktorej sa človek dostal po vypĺňaní formulárov, vydaní potvrdení a devízového prísľubu. Museli sme nosiť starým rodičom všetko možné z Bratislavy, lebo na Liptove fakt nič nebolo. Byty boli na prídel, ak sa človek dostal do poradovníka, prišiel na rad po 15 rokoch. Neexistovala motivácia v práci, pretože z diplomov sa človek nenaje. Úplne sa prevrátili hodnoty, keď baník bol vynášaný do nebies a pracujúca inteligencia bol trpený odpad ( čo mimochodom pretrváva v mnohom aj dodnes). Medzi ľuďmi sa žilo podľa hesla „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“ – opäť nám toto myslenie ostalo aj dnes. Kolabujúce hospodárstvo išlo z posledných rezerv, na inovácie neboli peniaze. Čo bolo dobré, pochádzalo z cudziny. Krajina nebola zadĺžená – veď kto by skoro mŕtvole pred umretím aj požičal.

17.november komunisti síce neplánovali, ale veľmi rýchlo pochopili o akú príležitosť ide. Rýchlo sa zbavili zodpovednosti, umyli si ruky a výmenou za odovzdanie moci získali beztrestnosť „My nejsme jako oni“ – pamätáte? Využili kontakty, sprivatizovali všetko a dnes sú stále pri moci buď sami, alebo ich deti a kamaráti z mokrej štvrte. Najväčšou a najzásadnejšou chybou bolo nereformovanie justície a v takom pokrivenom prostredí bolo danajským darom aplikovať nezávislosť justície. Možno by sa časom dali niektoré najhoršie výstrelky neokomunistov korigovať – bez nekomunistickej justície to nejde. Naopak, samotná justícia vytvorila mafiu, ktorá je doslova zdrojom bezprávia.

Takže ak hovoríme o návrate k Novembru, viem si ( naivne) predstaviť prvý krok. Zrušenie nezávislosti sudcov, prehodnotenie judikátov, povyhadzovanie všetkých, ktorí majú na krku škandály, prehodnotiť podozrenia z nepotizmu, možno prijať dočasne pár sudcov zo zahraničia. Až potom by som postupoval ďalej. Pozrieť sa na zákon o prokuratúre, prehodnotiť pôsobenie a stav polície. Myslím, že potom by sa začali diať čudné veci.

Zopár kmotrov by dostalo hodne bolestivé rany tam, kde to najviac bolí – po peňaženkách, majetky bez možnosti vieryhodne dokladovať zdroje by prepadali štátu, politici by sa ocitli za mrežami. Na pár rokov by si Slovensko oddýchlo a získalo ekonomický impulz, keďže v korupcii a šedej ekonomike sa ročne utápa niekoľko miliárd eur. Až kým by neprišli nové formy korupcie…