Pôvod politickej korektnosti

Počet zobrazení: 9

Prejavy politickej korektnosti

S pojmom „politická korektnosť“ sa stretávame v poslednej dobe takmer neustále a väčšinou v nepríliš pozitívnych súvislostiach. Čo to vlastne „politická korektnosť“ je a aké sú jej prejavy?

Tradičná galantnosť je „vraj“ sexuálne obťažovanie

Začneme trebárs obľúbeným pojmom „sexuálne harašenie,“ čo je ironický preklad anglického pojmu „sexual harassement,“ teda sexuálne obťažovanie, ktorý sa k nám šíri zo Spojených štátov cez západnú Európu. Pôvodným zmyslom definovania pojmu „sexuálne obťažovanie“ bolo chrániť ženy na pracoviskách pred nevítanými a nežiaducimi sexuálnymi návrhmi kolegov a najmä nadriadených, ktorí mnohokrát zneužívali svoje nadriadené postavenie na obťažovanie žien v podriadenom postavení. Proti tomu by sa nedalo nič namietať, keby sa tento fenomén nerozšíril do tej miery, že sa ako sexuálne obťažovanie chápe aj samotná galantnosť muža voči žene – pridržanie dverí, pomoc do kabáta a pod. a že aj kvôli týmto skôr samozrejmým prejavom gentlemanstva môže mať dotyčný muž problémy. Flirtovanie a nadväzovanie vzťahov na pracoviskách sa zakazuje a dotyčný môže opäť mať, v prípade, že sa takéto konanie prevalí, značné problémy.

Ďalšou oblasťou, v ktorej politická korektnosť mohutne „úraduje“, je oblasť mezirasových a medzikultúrnych vzťahov. Skôr bežné označenie „černoch“ prešiel v USA vývoj cez označenie „farebný“ až k dnešnému politicky korektnému názvu „Afroameričan.“ U nás je to podobné a z Cigánov sa stali Rómovia.

Ale nezostalo len pri názvoch. Hoci černosi v USA a Cigáni v Českej republike majú disproporčne vysoký podiel na kriminalite, politicky korektné médiá sa úzkostlivo snažia tento fakt zastierať a namiesto toho hovoria o „neprispôsobivých“ apod. Akýkoľvek zločin príslušníka bielej majority voči príslušníkovi menšiny sa donekonečna rozoberá, omieľa a uvádza sa ako príklad rasistického zmýšľanie tejto majority, zatiaľ čo útoky príslušníkov menšín na príslušníkov väčšiny sa bagatelizujú so zrejmou snahou zamiesť ich pod koberec, len aby sa o nich príliš nehovorilo. O prípadnom rasovom podtexte sa v takýchto prípadoch nehovorí vôbec.

Ale nejde len o zločinnosť. Akákoľvek kritika neprispôsobivého správania Rómov sa automaticky vykladá ako rasizmus, hoci kritizujícímu nevadia Rómovia kvôli rase, ale preto, ako sa správajú a čo robia. Podobne kritika politiky Izraela je interpretovaná ako antisemitizmus, hoci sa o žiadny antisemitizmus nejedná.

Naopak vlastenectvo býva automaticky asociované s nacizmom a fašizmom. V súčasnej politicky korektnej atmosfére má teda už samotný pojem „vlastenectvo“ negatívny a pejoratívny nádych, hoci ešte pred dvadsiatimi, tridsiatimi alebo viac rokmi sa jednalo o jednu z najviac oceňovaných ľudských kvalít.

Je verejným tajomstvom, že ázijskí prisťahovalci a najmä prisťahovalci z islamských krajín majú veľký podiel na násilnej kriminalite v západnej Európe, vrátane znásilňovania európskych žien. Je ale politicky nekorektné na to upozorňovať a podobné snahy na to upozorniť sa okamžite označujú ako rasizmus.

Ďalším objektom pozornosti politicky korektných aktivistov a médií je rodina. Otec rodiny (ak sa jedná o belocha, samozrejme) je nezriedka vo filmoch vykreslovaný ako potenciálny násilník a pedofil, týrajúci a zneužívajúci svoje deti aj svoju ženu. V lepšom prípade ako nezodpovedný a voči svojej rodine a svojim deťom ľahostajný jedinec, ktorý rodinu medza mihnutia oka opustí kvôli mladej milenke. Rodičia sa už ani nemôžu so svojimi deťmi maznať (a poskytovať im tak potrebný pocit lásky a bezpečia) bez toho, aby sa vystavovali riziku obvinenia z pedofílie. A v prípade, že ich dieťa neznesiteľne hnevá, ho nemôžu ani usmerniť buchnutím cez zadoček, aby sa nevystavovali riziku odobratie dieťaťa z dôvodu „týrania“ a jeho následného umiestnenia do ústavnej starostlivosti.

V západnej Európe, najmä vo Veľkej Británii, sa úrady úzkostlivo snažia nedráždiť moslimských imigrantov a maximálne vychádzať v ústrety ich požiadavkám. Bývalý labouristický starosta Londýna Ken Livingstone ( prezývka Červený Ken) zakázal v Londýne verejné slávenie Vianoc, aby sa moslimovia neurazili. Pojem Vianoce bol nahradený politicko-korektným pojmom „zimné sviatky.“ Fakt, že podobný prístup uráža kresťanov, nechal tohto moderného, ľavicovo – liberálneho politika úplne v kľude.

Stal sa aj prípad, že policajná hliadka zastavila auto s viditeľne umiestnenou anglickou vlajkou (bielu s červeným krížom Sv.Juraja) a nariadila vodičovi túto vlajku odstrániť, aby nedráždil moslimov. Angličan, ktorý si do okna vyvesil plagát kritizujúci moslimov bol promptne odsúdený, podobne ako iný jeho krajan, ktorý pred mešitou vykrikoval, že moslimovia môžu odísť preč, ak sa im v Anglicku nepáči.

Naproti tomu moslimovia organizujú v britských mestách demonštrácie, kde na svojich transparentoch otvorene vyhrážajú Európe heslami ako: „Sloboda nech ide do riti“ (Freedom go to hell), Islam bude vládnuť (Islam will dominate), Zotnite hlavu všetkým, kto urážajú islam ( Behead those who insult islam), Evropa, zaplatíš (Europe, you will pay) apod. Skandujú heslá ako „Bin Ládin už ide“ (Bin Ladin on his way) apod Toto je ale z hľadiska britských úradov zrejme úplne v poriadku, úplne legitímnym prejavom a vyjadrením názoru.

Ďalším poľom, na ktorom fenomén politickej korektnosti vyčíňa, je ekológia a najmä globálne otepľovanie. Spochybňovanie globálneho otepľovania a názoru, že globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, sa stretáva v politicky korektných akademických a politických kruhoch s odporom a odmietnutím, od zdvihnutého obočia až po názor, že ľudia, ktorí spochybňujú ideológiu globálneho otepľovania sú duševne chorí a mali by byť liečení.

Niet divu, že čím ďalej tým viac ľudí pociťuje túto do očí bijúce nespravodlivosť ako krivdu a sú frustrovaní z toho, že ich vlastný domov im vlastne už nepatrí a že ich vlastné úrady a mocenské zložky, ktoré sú platené z daní týchto ľudí, neslúži na ich ochranu, ale na ochranu oných neprispôsobivých menšín a že sa obracajú k tým politikom a stranám, ktoré neváhajú o týchto javoch otvorene hovoriť a sú preto označované ako „kontroverzné,“ „radikálne,“ či priamo „extrémistické.“

V tomto článku by som rád rozobral príčiny a mechanizmy toho, prečo Európa aj Amerika SAMI SEBE nasadzujú šibenicu a DOBROVOĽNE, bez akéhokoľvek vonkajšieho donútenia, páchajú pomalú samovraždu.