Prečo byť šťastný od zajtra?

Zabezpečiť sa a myslieť na lepší zajtrajšok, šetriť začnem od zajtra, fajčiť tiež tak. Ruka hore, hlava dole na party. Vtedy žijeme pre dnešok a pre čaro tej chvíle. Keď sme opitý, naučíme sa vychutnávať detaily chvíľ. Zapáči sa nám aj ten barman, ktorého by sme si normálne nevšimli. Páči sa nám aj orosený pohárik s dopitou vodkou. Nezabudneme si všimnúť ani krásu priateľstva pri skúmaní farby záchodovej misy. Ruky toho priateľstva nám práve držia vlasy. Vždy ako dáma, to treba dodržiavať. Áno, to je tá situácia, keď sú priatelia nadovšetko. V noci žúrujú s nami, ráno prežívajú našu opicu, aj keď ju oni nejakým zázrakom nemajú. Utierajú nám kvapkajúce slzy po nevinnej sms: „Podviedol som ťa…“ Gule síce má, ale nie na to, aby to dokázal povedať do uplakaných očí. „Je to tvoja kamoška. Sorry…“ Čo už. Utrieť slzy, dať regeneračnú sprchu, umyť zuby, zjesť studený vývar a hor sa do sveta. Ženy majú zvláštny dar. Dokážu sa o seba postarať aj samy. A tak sa nalíčia, upravia, obujú si vysoké topánky, ktoré kvôli výške svojho už bývalého nemali na nohách ani nepamätajú. A ide sa ďalej. S úsmevom na tvári.

Aj tak sa však nájdu veci, do ktorých sa púšťame po hlave, bez rozmýšľania. Necháme sa jednoducho ladne odfúknuť na iné miesto, kde nás vystavia na trón, vyskúšame si ťažkú váhu koruny, mäkkosť toho kresla. Zíde sa okolo nás hlúčik ľudí, hľadáme pravdu na dne fľaše. Keď ju nenachádzame, hráme telefón s pekne znejúcimi lžami. Ale v tej chvíli nám to tak vyhovuje, tak prečo si klamať? Aj tak vie každý svoju pravdu.

A zrazu sedím doma. Mám 20. Ani sama neviem ako, kedy, prečo. Ale stalo sa. Šetriť som sa nenaučila, nemám vlastné auto pred domom, ba ani vodičák. O vlastnom byte ani rozprávať nebudem. Aj tak sa mám dobre. Aj cez túto obrovskú kopu nesplnených prianí. Toľko mincí, čo som pozahadzovala za seba, aby sa mi splnil každý sen. Nemala som byť taká náročná…

Mám 20. Som šťastná, zuby mi (zatiaľ) nechýbajú, lebo ešte sa nenašiel taký dobrák, čo by mi ich prišiel vybiť. Chrbtová kosť je na svojom mieste, šetriť som sa nenaučila. Ale prečo? Žijem dneškom. Míňam na zážitky, ktoré si ukladám na špeciálne USB. Kráčam hrdo vpred za svojím cieľom. Na križovatkách nedávam prednosť, nenechám sa ani predbiehať. Vyčešem cop vysoko, vykročím pravou do sveta a líca mi hrajú do šibalského úsmevu.