Prejav ruského prezidenta Vladimíra Putina na stretnutí Valdajského diskusného klubu.

Počet zobrazení: 0

Vladimir Putin sa zúčastnil s prejavom záverečného plenárneho zasadnutia 11.zasadnutia Valdajského medzinárodneho diskusného klubu. Téma valného zhromaždenia je Svetový poriadok: Nové pravidlá alebo hra bez pravidiel.

V tomto roku 108 odborníkov, historikov a politológov z 25 krajín, vrátane 62 zahraničných účastníkov, sa zúčastnilo na práci klubu.

Plenárne zasadnutie zhrnulo činnosť klubu v posledných troch dňoch, ktorý sa sústredil na analýzu faktorov narúšajúcich existujúci systém inštitúcií a noriem medzinárodného práva.

Vážení kolegovia! Dámy a páni! Vážení priatelia!

Chcel by som vás srdečne privítať na dnešnej 11. konferencii debatného klubu Valdaj.

Už tu zaznelo, že tento rok sa v klube vyskytli noví spoluorganizátori. Medzi nimi sú ruské mimovládne organizácie, expertné skupiny alebo vedúci univerzít. Okrem iného zaznel návrh o tom, aby sa okrem ruskej problematiky diskutovalo o otázkach globálnej politiky a ekonomiky.

Predpokladám, že tieto organizačné i obsahové zmeny budú utvrdzovať mimoriadnu pozíciu tohto debatného a expertného fóra. Tiež dúfam, že sa podarí udržať tzv. Valdajský duch a spolu s tým aj otvorenosť a možnosť vysloviť tie najrôznejšie stanoviská.

I hope that these changes in organisation and content will bolster the club’s influence as a leading discussion and expert forum. At the same time, I hope the ‘Valdai spirit’ will remain – this free and open atmosphere and chance to express all manner of very different and frank opinions.

Let me say in this respect that I will also not let you down and will speak directly and frankly. Some of what I say might seem a bit too harsh, but if we do not speak directly and honestly about what we really think, then there is little point in even meeting in this way. It would be better in that case just to keep to diplomatic get-togethers, where no one says anything of real sense and, recalling the words of one famous diplomat, you realise that diplomats have tongues so as not to speak the truth.

V tejto súvislosti by som chcel povedať, že vás nesklamem, budem hovoriť otvorene a úprimne. Niektoré slová by sa mohla zdať príliš drsná. Ale ak sa nehovorí otvorene a úprimne o tom, čo si naozaj myslíme, tak nemá cenu sa v takom množstve vôbec zhromažďovať. V tom prípade by sme sa mali zhromažďovať na diplomatických rautoch, na ktorých sa nikto o ničom naozaj nebaví. Spomínam na slová jedného diplomata, ktorý povedal, že jazyk bol diplomatovi daný preto, aby nehovoril pravdu.

Tu sa schádzame z iného dôvodu. Som tu preto, aby sme hovorili otvorene. Úprimnosť a drsnosť dnes nie sú nutné pre vzájomnú konfrontáciu, ale preto, aby sme sme si mohli ujasniť, čo sa v skutočnosti okolo nás deje, prečo sa svet stáva čím ďalej viac nebezpečný a menej vyzpytatelný, prečo rastú risky.

Vo svete si mnoho vecí protirečia. Bohužiaľ nemáme istotu, že globálne a regionálne systém bezpečnosti nás môže ochrániť pred nešťastím. Medzinárodné a regionálne orgány pre politickú, ekonomickú a kultúrnu spoluprácu to nemajú dnes zrovna ľahké.

Už máme názov témy dnešnej schôdzky, ktorá znie: Nové pravidlá hry, alebo hra bez pravidiel? Podľa môjho názoru, tento názov presne vystihuje to historické rázcestí, na ktorom sa dnes nachádzame, každý z nás si musí vybrať.

Myšlienka o tom, že sa súčasný svet veľmi rýchlo mení, nie je nová. Aj ja som si vedomý, že počas tejto debaty táto myšlienka zaznela. Je naozaj veľmi ťažké nevšimnúť si zásadných zmien vo sfére globálnej politiky, ekonomiky, verejného života, priemyslu, informácií alebo sociálnych technológií.

Vopred sa ospravedlňujem, či budem opakovať to, čo tu už bolo účastníkmi debaty povedané. Je nemožné sa tomu vyhnúť, pretože ste sa vyjadrovali dosť podrobne. Budem však vyjadrovať svoj názor, ktorý sa môže v niečom zhodovať a v niečom líšiť. Pri analýze dnešnej situácie by sme nemali zabúdať históriu. Po prvé je to zmena svetového poriadku (v dnešnom rozsahu), ktorá bola sprevádzaná, ak nie globálne vojnou alebo globálnym konfliktom, tak reťazcom intenzívnych regionálnych konfliktov. A po druhé svetová politika je predovšetkým ekonomické vedenie, otázka vojny a mieru, humanitárne sféry a zahŕňa aj ľudské práva.

Vo svete si mnohé protirečia. A mali by sme sa úprimne sami seba opýtať, či existuje spoľahlivá bezpečnostná sieť. Bohužiaľ, nemáme garanciu, že existujúci bezpečnostný systém nás môže úplne ochrániť. Tento systém je znateľne oslabený a deformovaný. Áno, mnohé mechanizmy zabezpečenia poriadku sa vytvorili už pred nejakou dobou, hlavne podľa výsledkov druhej svetovej vojny. Stabilita týchto mechanizmov závisela nielen na rovnováhe síl a na právach víťaza, ale aj na tom, že „otcovia osnovateľov“ týchto bezpečnostných systému sa nesnažili utrhnúť si čo najviac a snažili sa nejakým spôsobom dohovoriť.

A hlavne tento systém sa rozvíjal, a ak neriešil úplne všetky svetové problémy, tak je aspoň udržiavala v prijateľných medziach a kontrolovala prirodzenú medzivládnej konkurencii.

Systém brzdy a rovnováhy, ktorý sa minulé desaťročia tak ťažko tvoril, sa niekedy dosť ťažko realizoval. Nebolo však správne tento systém ničiť a to predovšetkým vtedy, ak sa nevytvoril systém nový, ktorý by ho vystriedal. Inak naozaj nie je iná možnosť ako využiť hrubú silu. Mala sa uskutočniť rekonštrukcia, prispôsobiť sa novým systémom medzinárodných vzťahov.

Ale Spojené štáty, ktoré sami seba považujú za víťaza studenej vojny, sa sebavedome rozhodli, že to jednoducho nie je potrebné. A namiesto toho, aby sa vytvorila nová rovnováha síl, ako zásadného faktora poriadku a stability, došlo naopak určitým konaniam k úplnému narušeniu rovnováhy.

Studená vojna je za nami. Nebola však ukončená zmierom, jasným a transparentným dojednaním o dodržiavanie existujúcich pravidiel alebo vytvorenie nových pravidiel a štandardov. Zdá sa, že tzv. Víťazi studenej vojny sa rozhodli rozkrojiť celý svet podľa svojich predstáv a pre svoju výhodu. A v prípade, že systém medzinárodných vzťahov, medzinárodného práva, systém brzdy a rovnováhy stáli v ceste k dosiahnutiu týchto cieľov, tak sa všetky systémy označia ako nepotrebné a zasluhujúci likvidáciu.

Tak sa správajú „nuvoriši“ (ruskí zbohatlíci), na ktorých sa nečakane zvalil ohromné bohatstvo, v tomto prípade vo forme svetovej nadvlády. A namiesto toho, aby toto bohatstvo múdro používali aj vo svoj prospech, tak toho, podľa môjho názoru, veľa skazili.

Začala doba, kedy sa v politike vyskytuje mnoho nezrovnalostí a zamlčovanie. Pod tlakom právneho nihilizmu začalo medzinárodné právo postupne ustupovať. Objektivita a spravodlivosť sa obetovala v prospech politiky. Právne normy vystriedali svojvoľné interpretácie a skreslené odhady. Pri tom absolútna kontrola nad masovými médiami umožnila vydávať čierne za biele a biele za čierne.

V prostredí jednej dominujúci krajiny a ich spojencov, či tzv. Satelitov, vyzeralo hľadanie globálnych riešení často ako propagácia vlastných záujmov. A ambície tejto skupiny natoľko vzrástli natoľko, že názory, ktoré vznikajú v ich kruhoch, sa považujú za názory celej svetovej spoločnosti. Ale to tak vôbec nie je.

Národná zvrchovanosť sa v mnohých štátoch stala termínom s relatívnou hodnotou. Bola vypracovaná táto formula: čím viac je stať lojálni k jedinému centre vlády vo svete, tým viac sa utvrdzuje legitimita toho či iného vládnuceho režimu.

Potom s vami budeme mať voľnú diskusiu, na ktorej sa ma môžete na čokoľvek opýtať, a ja by som chcela niekoľko otázok položiť vám. Počas tejto debaty si skúste niekto vyvrátiť tézu, ktorú som teraz vyslovil.

Opatrenia voči neposlušným sú nám dobre známe a mnohokrát vyskúšané: donucovacie opatrenia, ekonomický a propagandistický tlak, zásah do vnútorných záležitostí, odvolávanie sa na tzv. „Nadprávní“ legitimite, keď je potrebné ospravedlniť si nevyžaduje dojednania konfliktov, odstránenie nežiaducich režimov. V poslednej dobe sa objavujú dôkazy, že sa voči niektorým lídrom uskutočňuje otvorené vydieranie. Niet divu, že tzv. „Veľký brat“ míňa miliardy dolárov ročne na sledovanie celého sveta vrátane svojich najbližších spojencov.

Opýtajme sa, nakoľko sa cítime bezpečne a komfortne v takom svete, nakoľko je spravodlivý a racionálne. Treba ani nemáme pádny dôvod sa obávať, hádať sa a klásť nepríjemné otázky? Možno, že to, ako Spojené štáty realizujú svoju vedenie, prispieva k všeobecnému blahu a prináša pokoj, blahobyt, progres, rozvoj, demokraciu a môžeme sa všetci uvoľniť a užívať si života?

Dovolím si povedať, že to tak rozhodne nie je.

Jednostranný diktát a nadväzovanie svojich vlastných ideí majú opačný vplyv – namiesto odstránenia konfliktov ich eskalácie, namiesto suverénnych a pevných štátov – rastúci chaos, namiesto demokracie – podpora dosť pochybného publika od neonacistov až po islamskej radikálmi.

A prečo ich podporujú? Pretože je v určitý okamih využívajú na dosiahnutie vlastných cieľov. Potom sa spáli, a späť. Nestačím sa čudovať, ako naši partneri stále opakujú rovnaké chyby.

V minulosti financovali islamská radikálne hnutie pre boj proti Sovietskemu zväzu, ktorá prešla skúškou v Afganistane. Z nich sa vyrojili Al-Kájda a Taliban. Ak je západ priamo nepodporoval, tak ale zavrel oči, ale povedal by som skôr, že podporoval a to politicky, informačne, finančne. Na vpád medzinárodných teroristov do Ruska a oblasti strednej Ázie nezabúdame. Len potom, čo sa na území samotných Štátov odohrali hrozné teroristické útoky, tak sa začalo chápať všeobecné nebezpečenstvo terorizmu. Chcem pripomenúť, že sme vtedy ako prvý podporili a národ Spojených štátov, reagovali sme ako partneri a priatelia na udalosť 11. septembra.

Počas debatovanie s lídrami USA, Európy som stále hovoril o nevyhnutnosti spoločného boja proti terorizmu. Nie je možné túto výzvu prijať a nie je možné ju umlčať s využitím dvojitých štandardov. Súhlasili s nami, ale po nejakej dobe sa všetko vrátilo k pôvodnému stavu. Nasledoval zásah do Iraku a Lívie, ktorá bola na hranici kolapsu. Prečo vlastne? Teraz je to útočisko teroristov. Iba vôľa a múdrosť egyptskej vlády zabránili tomu, aby sa rozšírili extrémisti v tejto kľúčovej arabskej krajine.

V šírke začali Spojené štáty priamo financovať a dodávať zbrane a posielali na podporu žoldnierov z celého sveta. Odkiaľ majú bojovníci zbrane, peniaze či vojensky expertov? Kde sa to všetko berie? Ako sa z bezvýznamného islamského štátu stalo vojnová zoskupenia?

Financovanie prebieha nielen vďaka predaju drog, ktorý mimochodom niekoľkokrát vzrástol v Afganistane v čase prítomnosti medzinárodných síl. Tiež vďaka ťažbe ropy, ktorá je rozvinutá na území teroristov. Predávajú ju za výhodné ceny, ťaží a transportujú. A niekto ju kupuje a zarába si na tom a nezamýšľa sa nad tým, že tak financuje teroristami, ktoré môžu za nejakú dobu ovládnuť aj ich krajine.

Odkiaľ prichádza posily? V Iraku boli po smrti Saddáma Husseina zničené všetky vládne orgány vrátane armády. Už vtedy sme hovorili, buďte opatrní, kam ste vyhnali týchto ľudí? Na ulici. Čo budú robiť? Nezabudnite, nehľadiac na to, či je to spravodlivé alebo nie, boli vo vedení dosť veľké krajiny, a čo z nich bude teraz?

A vo výsledku desiatky tisíc vojakov sú na uliciach a dnes sa pridali k bojovníkom IS. Možno sa v tom skrýva aj schopnosť islamského štátu. Sú veľmi efektívne po vojenskej stránke, sú to ozajstní profesionáli.

Zdá sa, že naši priatelia neustále bojujú s výsledkami vlastnej politiky a vrhajú svoju moc na odstraňovanie rizík, ktoré si sami tvoria a platia za to viac a viac.

Vážení kolegovia! Tento jednopólový moment poukázal na to, že podpora dominancie jedného centra vlády nevedie k zlepšeniu kontroly globálnych procesov. Naopak, táto nestabilná konštrukcia dokázala svoju neschopnosť efektívne bojovať proti regionálnym gombíkom, terorizmom, obchodu s drogami, náboženský fanatizmus, šovinizmom a neonacizmom. Otvorila možnosť prejavu národného ješitnosti, manipuláciu verejnej mienky, hrubé potláčanie vôle slabšieho silnejším. Vo svojej podstate, je jednopólový svet Apologia, apologetika diktatúry nad ľuďmi i štátmi. Tiež je to svet nepohodlný a ťažko kontrolovateľný aj pre „samozvoleného“ vodcu. Dnešné pokusy na nové historické etape znovuzrodiť niektoré formy kvázi bipolárneho sveta, kvázi bipolárneho systému ako výhodný model pre reprodukciu americkej nadvlády. A nie je dôležité, kto v americkej propagande bude „centrom zla“, Irán ako krajina s jadrovými technológiami, Čína ako prvá svetová ekonomika alebo Ruska ako jadrová veľmoc.

Dnes opäť vidíme pokusy o rozdelenie sveta, vykonať líniu, vytvoriť koalíciu nie za, ale proti niekomu, sformovať obraz nepriateľa, ako v dobe studenej vojny a získať právo na leaderství, ak chcete diktát. Ako sa situácia javila v dobe studenej vojne, všetci vieme. Spojencom USA sa vždy hovorilo: „Máme spoločného nepriateľa, je hrôzostrašný, je to centrum zla a my vás od neho chránime, preto máme právo vás kontrolovať a nútiť vás obetovať svoje politické a ekonomické záujmy, znášať náklady za kolektívnej obrany, ktorú však stanovíme, samozrejme, my. „Dnes je vidieť túžba realizovať obvyklá schémy globálneho riadenia a všetko preto, aby sa zabezpečila výlučnosť a získať politické a ekonomické dividenda.

Tieto pokusy sa rozchádza s realitou a protirečia s mnohostrannosťou sveta. To bude viesť k vzbure a bude mať opačný efekt. Keď politika sa mieša s ekonomikou, logika účelnosti ustupuje logike konfrontácie a to aj v prípade, že narúša vlastné ekonomické pozície a záujmy vrátane národných podnikov.

Spoločne projekty, investície objektívne zbližujú krajiny, zmierňuje problémy v medzištátnych vzťahoch. Dnes svetové obchodné spoločenstvo sa podrobuje tlaku západných štátov. Aký business alebo pragmatizmus je možná, keď všade je slogan: Vlasť je v nebezpečenstve, demokracia je v nebezpečenstve, slobodný svet je v nebezpečenstve !? Musíme sa zmobilizovať. To je politika mobilizácia. Sankcie už dnes podkopáva základy svetového obchodu, pravidlá WTO, model globalizácie, slobodu a konkurenciu – hlavnými príjemcami týchto modelov sú hlavne západné štáty. Teraz riskujú stratiť dôveru, ako vodcovi globalizácie. K čomu to je? Blahobyt Spojených štátov závisí na dôvere investorov, zahraničných držiteľov dolára a amerických cenných papierov. Dôvera sa spochybňuje a príznaky rozčarovanie vo výsledkoch globalizácie vidíme v mnohých krajinách.

Politicky motivované sankcie iba podporili odhodlanie štátov alebo ich regionálnych združení nejakým spôsobom sa ochrániť proti riziku vonkajšieho tlaku. Tak sa dnes už čoraz viac štátov snaží vyhnúť závislosti na dolári, vytvárať alternatívne financovanie, platobné systémy, rezervnú menu. Podľa mňa si naši americkí partneri podlamujú konár, na ktoré sami sedia. Nie je možnosť miešať ekonomiku a politiku, čo sa práve teraz deje. Politicky motivované sankcie boli chybou, ktorá poškodí všetkých, o tom sa ale ešte pobavíme.

Rozumieme, pod akým tlakom sa pristúpilo k týmto opatreniam. Rusko sa nebude na nikoho neštvávat, robiť scény, niekoho o niečo prosiť. Rusko je sebestačný štát. Budeme pracovať za takých vnútorných ekonomických podmienok, ktoré máme teraz, rozvíjať svoju výrobu a technológie, konať rozhodnejšie pri vykonávaní transformáciou, a tlak len upevňuje našu spoločnosť, nedovoľuje nám sa uvoľniť, dáva sily sústrediť na hlavné smery rozvoja.

Sankcie nám, samozrejme, prekáža, pretože ich prostredníctvom nám chcú uškodiť, zablokovať náš rozvoj, dohnať nás do politickej, ekonomickej a kultúrnej izolácie, chcú nás donútiť k tomu, aby sme zaostávali. Lenže svet – to by som chcel zdôrazniť, ostatne už niekoľkokrát som to spomenul a opakujem to znova – svet sa zásadným spôsobom zmenil. Nie je naším cieľom sa pred svetom uzatvárať a ísť cestou akéhosi uzavretého rozvoja, nejaké autarkie, naopak sme neustále pripravení na dialóg, vrátane dialógu o normalizácii ekonomických vzťahov, rovnako ako tých politických. Spoliehame sa pritom na pragmatický prístup a pozície obchodných kruhov najvýznamnejších krajín sveta.

V súčasnej dobe zaznievajú tvrdenie, že sa Rusko údajne odvracia od Európy – a pravdepodobne to zaznelo aj tu, počas diskusií, – že hľadá ďalších obchodných partnerov, predovšetkým v Ázii. Chcel by som zdôrazniť, že to rozhodne nie je pravda. Naša aktívna politika v oblastiach Ázie a Tichomoria nezačala teraz a v závislosti na sankciách. Začali sme ju budovať už pred niekoľkými rokmi. Vychádzali sme, tak ako mnohé krajiny, vrátane tých západných, z toho, že východ zaberá čím ďalej tým významnejšie miesto vo svete, v ekonomike aj v politike a pred tým skrátka nemožno zatvárať oči.

Ešte raz by som chcel zdôrazniť, že tak postupujú všetci, a budeme tak postupovať aj my, tým skôr, že značná časť nášho územia leží v Ázii. Prečo by sme také výhody nevyužili? To by bolo jednoducho krátkozraké.

Nadväzovanie a rozvíjanie ekonomických vzťahov s ázijskými štátmi, spoločné integračné projekty – to všetko je nesmierne dôležitý stimul pre náš vlastný vnútorný rozvoj. Súčasné demografické, ekonomické a kultúrne tendencie ukazujú, že závislosť na jednej superveľmoci sa pochopiteľne bude objektívne znižovať, o čom napokon hovoria a píšu aj sami európski a americkí experti.

Je možné, že vo svetovej politike nás čakajú podobné javy ako v globálnej ekonomike, teda silná a intenzívna konkurencia v najrôznejších konkrétnych sférach činnosti a častá výmena lídrov v konkrétnych oblastiach. To všetko je možné.

„Jednostranný diktát a vnucovanie svojich vlastných šablón a princípov však potom vedie k úplne opačným výsledkom: miesto upokojenie konfliktov dochádza k ich eskalácii, miesto suverénnych a stabilných štátov sa rozširuje priestor, kde vládne chaos, namiesto demokracie sa dostáva k slovu podpora veľmi pochybných záujmových skupín . “

Nemôže byť pochýb o tom, že v globálnej súťaži vzrastá rola humanitárnych faktorov: vzdelania, vedy, zdravotníctva a kultúry. Tieto aspekty, okrem iných, budú mať významný vplyv na medzinárodné vzťahy, okrem iného aj preto, že zdroje tak zvané mäkkej sily budú v značnej miere závisieť práve na reálnych úspechoch pri vytváraní ľudského kapitálu, určite viac ako na kultivovanosti propagandistických kampaní.

Zároveň by som chcel zdôrazniť, dámy a páni, vážení kolegovia, že vytváranie takzvaného unipolárneho sveta samo o sebe neupevňuje stabilitu, dokonca skôr naopak. Úloha dosiahnutia globálnej rovnováhy sa mení v dosť zložitý hlavolam, v rovnici s mnohými neznámymi.

Čo nás čaká, keď dáme prednosť tomu žiť bez pravidiel, hoci prísnych a nepríjemných, skrátka úplne bez pravidiel? A práve taký scenár je úplne reálny, vylúčiť ho nemožno, ak berieme do úvahy vyostreniu situácie vo svete. Sledujeme Ak súčasné tendencie, môžeme už v tomto okamihu vysloviť celý rad prognóz, ktoré žiaľ, nie sú vôbec optimistické. Ak nevytvoríme jasný a transparentný systém záväzkov a dohôd, nevytvoríme mechanizmy riešenia krízových situácií, príznaky svetovej anarchie budú nevyhnutne narastať.

Už v súčasnej dobe prudko vzrástla pravdepodobnosť celej rady ostrých vojnových konfliktov za priame alebo nepriame účasti veľmocí. Hlavnými rizikovými faktormi pritom nie sú len tradičné antagonizmu medzi štátmi, ale aj vnútorná nestabilita jednotlivých krajín, najmä tých, ktoré ležia na rozhraní geopolitických záujmov mocných štátov alebo na hranici kultúrno-historických, ekonomických a kultúrno historických „kontinentov“.

Ukrajina, o ktorej sa tu zrejme tiež veľa diskutovalo a ešte sa diskutovať bude, je jedným z príkladov takéhoto typu konfliktov, ktoré majú vplyv na celosvetové rozloženie síl. A ja sa domnievam, že zďaleka nie je posledný. Z toho vyplýva reálna s blízka perspektíva rozpadu súčasného systému dohôd o obmedzení a kontrole zbrojenia. Prvý krok v tomto bezpochyby nebezpečnom procese podnikli Spojené štáty, keď v roku 2002 jednostranne odstúpili od dohody ABM a následne pristúpili k vytváraniu vlastného globálneho systému protiraketovej obrany, ktorú dnes naďalej aktívne rozvíjajú.

Vážené kolegovia, drahí priatelia! Rád by som vás znovu upozornil, že to nebolo Rusko, ktoré tento proces spustilo. Znovu zošmyknú do čias, kedy jednotlivé krajiny neodrádza od vojnového stretu vyváženosť záujmov a vzájomných záruk, ale iba strach z toho, že sa zničia navzájom. Z dôvodu neexistencie právnych a politických nástrojov sa vracia do centra globálneho diania zbrane, na ktorých použitie dochádza ľubovoľne a kdekoľvek, bez akýchkoľvek sankcií Bezpečnostnej rady OSN. A ak Bezpečnostná rada odmieta prijímať podobné rozhodnutia, obnažuje skutočnosť, že je zastaranú a neefektívne inštitúcií.

Mnohé štáty nevidia iný spôsob záruky zabezpečenia vlastnej suverenity než ten, že si zaobstará vlastné bombu. A to je mimoriadne nebezpečné. Preto trváme na pokračovanie rokovaní, a nie sme len pre hocijaká rokovania, ale pre pokračovanie súčasných rozhovorov o znížení počtu jadrových zbraní. Čím menej bude na svete jadrových zbraní, tým lepšie. A sme dokonca pripravení úplne seriózne rokovať o otázkach jadrového odzbrojenia, ale skutočne seriózne – ako sa hovorí, bez dvojakého metra.

Čo mám na mysli? V súčasnosti sa už mnohé typy vysoko presných zbraní svojimi charakteristikami a možnosťami priblížili k zbraniam hromadného ničenia a v prípade, že sa vzdáme, že sa úplne vzdáme jadrového potenciálu alebo jednostranne kriticky znížime jeho objem v Ruskej federácii, tak potom krajiny, ktoré sú lídrami vo vývoji a výrobe vysoko presných zbraňových systémov, získajú jasnú vojenskú prevahu. To by porušilo strategickú rovnováhu, čo hrozí destabilizáciou. Veľakrát totiž vzniká pokušenie využiť tak zvaný prvého globálneho odzbrojovacího úderu. Inými slovami, riziká sa neznižujú, ale rastú.

Ďalšie očividnou hrozbou je rozširovanie konfliktov na etnickom, náboženskom a sociálnom základe. Takéto konflikty nie sú nebezpečné len samy o sebe, ale navyše okolo seba vytvárajú zóny bezvládia a chaosu, ktoré sú úrodnou pôdou pre teroristov aj obyčajné radové kriminálnikmi, rozkvitá pirátstvo, obchodovanie s ľuďmi a narkotikami.

Mimochodom, naši kolegovia sa svojho času pokúšali zmienené procesy nejakým spôsobom riadiť, využívať lokálne konflikty, organizovať „farebné revolúcie“ pre svoje vlastné mocenské záujmy. Lenže vypustili džina z fľaše. A čo s ním teraz majú robiť, to zrejme nevedia ani samotní autori teórie riadeného chaosu. V ich radoch zavládli rozpory a pochybnosti.

Pozorne sledujeme debaty, ktoré vedú vládnucej elity aj odborná verejnosť. Stačí sa pozrieť na titulky západného tlače za posledný rok: jedny a tie isté ľudí nazývajú raz bojovníkmi za demokraciu, a potom zasa islamistami, najskôr píšu o revolúciách, potom o pogromoch a štátnych prevratoch. Výsledok je zrejmý: ďalšie šírenie globálneho chaosu.

Vážení kolegovia! V takejto situácii nadišiel čas, aby sme sa vo svete začali dohadovať o zásadných veciach. Je to mimoriadne dôležité a potrebné, je to oveľa lepší variant, než aby sme sa schovali každý do svojho kúta, tým skôr, že sa všetci stretávame so spoločnými problémami, nachádzame sa, ako sa hovorí, na jednej lodi. Logickým východiskom je spolupráca krajín, spoločenstvo a hľadanie spoločných odpovedí na čoraz častejšie výzvy. Musíme spoločne čeliť rizikám. Je však pravda, že niektorí naši partneri si na to z nejakého dôvodu spomenú len vo chvíli, keď to zodpovedá ich záujmom

Praktická skúsenosť dokazuje, že spoločné odpovede na výzvy za prvé nie sú zďaleka vždy všeliekom, to si samozrejme musíme priznať, a za druhé, vo väčšine prípadov sú ťažko dosiahnuteľné, pretože je príliš zložité prekonať rozdiely v národných záujmoch a subjektívnych prístupoch, zvlášť keď je reč o krajinách s rozdielnymi kultúrno-historickými tradíciami. Ale napriek tomu sa nájdu príklady, kedy sa dokážeme zhodnúť na spoločných cieľoch, konať na základe spoločných kritérií a dosahovať tak reálnych úspechov.

Rád by som pripomenul vyriešenie problému sýrskych chemických zbraní a zmysluplný dialóg o iránskom jadrovom programe. A tiež naša práca so Severnou Kóreou priniesla niektoré pozitívne výsledky. Nevidím jediný dôvod, prečo by sme nemali uplatniť tieto naše skúsenosti aj v budúcnosti pri riešení lokálnych a globálnych problémov.

Ako by mal vyzerať právny, politický a ekonomický základ nového svetového poriadku, ktorý by zabezpečil stabilitu a bezpečnosť, ale zároveň umožňoval zdravú konkurenciu a nedovolil vytváranie nových monopolov, ktoré by bránili ďalšiemu rozvoju? V súčasnej dobe môže ťažko niekto prísť s vyčerpávajúcim, hotovým receptom. Tu treba dlhodobej práce za účasti širokého okruhu štátov, svetového biznisu, občianskej spoločnosti i takých expertných fór ako je toto. Ale rovnako je zrejmé, že úspech, dosiahnutie reálneho výsledku, je možné len vtedy, keď budú kľúčoví účastníci medzinárodného diania schopní dohodnúť sa na schválenie základných záujmov, na rozumných ústupkoch, keď prídu s príkladom pozitívneho a zodpovedného prevzatia zodpovednosti. Je potrebné presne určiť, kde sú hranice medzi jednostrannými krokmi, a kde vzniká potreba mnohostranných mechanizmov, je potrebné vyriešiť dilemu medzi kroky medzinárodného spoločenstva na zaistenie bezpečnosti a ľudských práv a princípy národnej suverenity a nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov.

Práve takéto kolízie totiž najčastejšie vedú k svojvoľnému zahraničnému zasahovaniu do zložitých vnútorných procesov a postupne vyvolávajú nebezpečné rozpory vedúcich svetových hráčov. Otázka o zachovanie suverenity je pravdepodobne vôbec zásadné pre zachovanie a upevnenie svetovej stability.

Je pochopiteľné, že debata o kritériách použitie sily je mimoriadne zložitá a prakticky neoddeliteľná od záujmov jednej alebo druhej krajiny. Lenže ešte ďaleko nebezpečnejší je absencia všetkým zrozumiteľných dohôd a jasných podmienok, pri ktorých sa zasahovania stáva nevyhnutným a legálnym.

Rád by som len dodal, že medzinárodné vzťahy treba budovať na základe medzinárodného práva, založeného na morálnych princípoch ako je spravodlivosť, rovnoprávnosť a pravda. Ale to najzásadnejšie je vážiť si svojich partnerov a ich záujmov. Je to jednoduchý vzorec, ale jeho dodržiavanie má tú moc zmeniť situáciu vo svete od základov.

„V dnešnej dobe sme opäť svedkami pokusov rozdrobiť svet, stavať múry, ktoré rozdeľujú, a umelo vytvárať koalície na princípe nie v mene niečoho, ale proti komukoľvek si zmýšľame, znovu vytvárať obraz nepriateľa, rovnako ako tomu bolo za studenej vojny, a nárokovať si právo na ovládnutie celého sveta, alebo ak chcete na diktát. “

Som presvedčený, že ak budeme mať dosť vôle, sme schopní obnoviť efektivitu systému medzinárodných a regionálnych inštitúcií. V tomto prípade ani nie je nutné vytvárať niečo úplne nové od nuly, nejde o žiadnu stavbu na zelenej lúke, tým skôr, že inštitúcie, ktoré boli vytvorené po Druhej svetovej vojne, sú dostatočne univerzálne a ich úloha môže byť naplnená časovými obsahom, adekvátnym aktuálnej situácii .

To isté sa týka aj zdokonalenie činnosti OSN, ktorej ústrednou rola je nezameniteľná, a OBSE, ktorá za 40 rokov získala povesť efektívneho mechanizmu pre zaistenie bezpečnosti a spolupráce v euroatlantickom priestore. Je potrebné povedať, že aj dnes, pri riešení krízy na juhovýchode Ukrajiny zohráva OBSE naskrz pozitívnu úlohu.

Na pozadí fundamentálnych zmien v medzinárodnom prostredí, straty kontroly nad dianím a najrôznejších hrozieb je potrebné nájsť nový globálny konsenzus zodpovedných síl. Nemôže tu byť reč ani o nejakých lokálnych dohodách, ani o rozdelení sfér vplyvu v duchu klasickej diplomacie, ani o dominanciu žiadneho zo subjektov. Myslím, že bude treba vytvoriť úplne novú podobu vzájomnej závislosti. Netreba sa jej obávať. Naopak, bude to funkčný nástroj nájdenie spoločných pozícií. Je tým aktuálnejšie – ak berieme do úvahy posilnenie a rast jednotlivých oblastí planéty – že bude schopný vytvárať objektívny dopyt po inštitucionálnym zafixovaním takých pozícií a po vytváranie efektívnych regionálnych organizácií a vypracovanie pravidiel ich súčinnosti.

Kooperácia týchto centier by významne stabilizovala svetovú bezpečnosť, politiku a ekonomiku. Ale aby bolo možné nadviazať takýto dialóg, je potrebné vychádzať z toho, že všetky regionálne centrá a integračné projekty, ktoré by sa okolo nich vytvárali, musia mať rovnaké práva na rozvoj, aby sa vzájomne dopĺňali a nikto ich podnecoval proti sebe navzájom. Ak by totiž k takej deštruktívne činnosti došlo, narušili by sa vzťahy medzi štátmi, ktoré by tým pádom boli vystavené ťažkým skúškam vedúcim až k ich definitívnemu rozpadu.

Chcel by som pripomenúť udalosti minulého roka. Vtedy sme našim partnerom, aj americkým, aj európskym, hovorili že uponáhľaná zákulisné rozhodnutie, povedzme o asociácii Ukrajiny a EÚ v sebe skrývajú výrazné riziká – dokonca sme ani nehovorili o politike, hovorili sme len o ekonomike -, že podobné nárazové kroky zasahujú do záujmov mnohých tretích krajín vrátane Ruska ako hlavného obchodného partnera Ukrajiny a že je potrebné širšie posúdenie týchto otázok.

Mimochodom, chcel by som v tejto súvislosti pripomenúť, že rokovania o vstupe Ruska napríklad do WTO trvala 19 rokov. Bola to mimoriadne náročná práca, ale bol dosiahnutý určitý konsenzus.

Prečo o tom hovorím? Pretože pri realizácii projektu asociácie s Ukrajinou k nám akoby zadnými vrátkami prichádzajú naši partneri so svojím tovarom a službami, bez toho aby sa o tom s nami dopredu dohodli. Nás sa na to nikto nepýtal. My sme o všetkých témach, súvisiacich s asociáciou Ukrajiny s EÚ diskutovali dôrazne, ale – a to by som chcel zdôrazniť – úplne civilizovane. Nastoľovalo sme jasné argumenty a otázky, poukazovali sme na možné problémy. Ale nikto nám nechcel počúvať ani s nami rokovať, jednoducho nám povedali, do toho sa nepleťte. A to bolo všetko, to bola všetka diskusia. Miesto zložitého, ale zdôrazňujem civilizovaného dialógu doviedli celú záležitosť až k štátnemu prevratu, uvrhli krajinu do chaosu, k úpadku ekonomiky a sociálnej sféry, a nakoniec do občianskej vojny, ktorá si vyžiadala ohromné obete.

A prečo? Keď sa pýtam svojich kolegov, prečo – nedostanem žiadnu odpoveď, nikto nič nehovorí, tak je to. Všetci len rozhodí rukami: proste to tak dopadlo. To sa však rozhodne nemalo dopustiť, a potom by to tak nedopadlo, veď, už som to hovoril, bývalý ukrajinský prezident Janukovič všetko podpísal, so všetkým súhlasil. Aký to potom malo celé zmysel, prečo to bolo treba hnať tak ďaleko? Vari toto je civilizovaný spôsob riešenia problémov? Je zrejmé, že tí, ktorí uplácávají stále dookola nové a nové farebné revolúcie považujú sami seba za geniálny umelca a za žiadnu cenu s tým nemôžu prestať.

Som presvedčený o tom, že činnosť integračných združení a vzájomná spolupráca regionálnych štruktúr musia byť postavené na transparentnom, jasnom základe. Dobrým príkladom takejto otvorenosti je proces vytvárania Eurázijskej ekonomickej únie. Štáty, ktoré sú členmi tohto projektu, v predstihu informovali svojich partnerov o plánoch a parametroch únie, o princípoch jej činnosti, ktoré sú plne v súlade s normami Svetovej obchodnej organizácie. Dodávam, že by sme dokonca privítali aj začatie vecného dialógu medzi Eurázijskou a Európskou úniou. Mimochodom, v tejto záležitosti nás tiež neustále odmietali. Z úplne nepochopiteľných dôvodov. Čo je na tom tak hrozného, čoho sa tak bojí? Je pochopiteľné, že pri takejto spolupráci by sme počítali s tým, že je potrebné o tom ešte ďalej rokovať. Často som o tom hovoril a počul súhlasné reakcie mnohých našich západných partnerov, aspoň tých európskych, že je potrebné vytvoriť spoločný priestor ekonomickej a humanitárnej spolupráce, ktorý by siahal od Atlantiku až po Tichý oceán.

Vážení kolegovia! Rusko už svoju voľbu urobilo. Našou prioritou je ďalšie zdokonaľovanie demokratických inštitúcií a organizácií podporujúcich otvorenú ekonomiku, urýchlený vnútorný rozvoj využívajúca všetkých pozitívnych moderných tendencií vo svete a konsolidácie spoločnosti na základe tradičných hodnôt a vlastenectva. Náš program je integračný, pozitívne a mierový, snažíme sa aktívne spolupracovať s našimi kolegami z Eurázijskej ekonomickej únie. Šanghajskej organizácie pre spoluprácu, s BRIX a ďalšími partnermi. Tento program je zameraný na rozvoj vzťahov medzi štátmi, nie na ich rozdeľovanie. Nemáme v pláne dávať narýchlo dokopy akejkoľvek bloky ani sa nechať vtiahnuť do vzájomných súbojov a kolotoče odvetných úderov. Tvrdenie, že sa Rusko pokúša obnoviť akési svoje impérium a ohrozovať suverenitu našich susedov, nemajú najmenšie opodstatnenie. Rusko pre seba nepožaduje nič zvláštneho, len chce mať svoje miesto na svete, to by som rád zdôraznil. Rešpektujeme záujmy ostatných a chceme len to, aby boli rešpektované aj naše záujmy a postoje.

Dobre si uvedomujeme, že svet vstúpil do epochy zmien a hlbokých transformačných procesov, kedy budeme všetci musieť prejaviť značnú dávku ostražitosti a schopnosť vyhýbať sa nepremysleným krokom. Hlavným hráčom svetovej politiky sa týchto vlastností v období po skončení studenej vojny trochu nedostávalo. Teraz by si ich mali znova pripomenúť. V opačnom prípade sa stanú nádeje na mierový a stabilný rozvoj nebezpečnú ilúzií a súčasné otrasy sa stanú predzvesťou krachu svetového poriadku.

Áno, už som o tom samozrejme hovoril, vybudovanie spoľahlivejšieho systému svetového poriadku je náročná úloha, je to otázka dlhé az princípu tvrdej práce. Ale keď sme boli schopní vytvoriť pravidlá vzájomnej spolupráce po Druhej svetovej vojne, keď sme sa boli schopní dohodnúť v 70. rokoch v Helsinkách, je našou povinnosťou vyriešiť túto fundamentálnu úlohu aj v súčasnej, novej etape rozvoja.

Ďakujem vám za pozornosť.