Putin Veľký a prebudenie Európy

Situácia na Ukrajine, bleskové obsadenie a pripojenie Krymu k Rusku, mnohým Rusom dvíha sebavedomie do neba. „Úspech“ Putina pri tejto operácii im pripomína časy keď Rusko bolo na prudko stúpajúcej krivke expanzionizmu a zväčšovania ríše všetkými prostriedkami. Môže sa stať, že história Ruska bude neskôr oslavovať Putina ako veľkého politika, ktorý Rusko vrátil na politickú mapu sveta. Bolo by však paradoxom, keby sa stal aj katalyzátorom na zjednotenie záujmov Európy a vytvorenie jej novej silnej nezávislej a sebavedomej politiky.

Napriek tomu je v súčasnosti podstatný rozdiel medzi časmi, keď kozáci objavovali zákutia Sibíry a zároveň ruskí cári bojovali so svojimi susedmi o prístup k strategickým miestam Európy. Kontinent je dnes rozparcelovaný a oproti dobám minulým, keď jedna armáda mohla rozstrieľať akurát okrajovú štvrť mesta, dnes  môžeme bez problémom zničiť pol kontinetu a ani si to poriadne nevšimneme. Zároveň je Európa (tak ako celý svet) miestom, kde spolupráca a hospodárska výmena je všetkým.

Preto je úplným nezmyslom v Európe s jej hustým osídlením, obrovskou zásobárňou vzdelanosti, kultúry a techniky vyvolávať spory a násilné strety. Samozrejme potom vystáva otázka, prečo sa vlastne Rusi, ktorí sú si vedomí nevyhnutnej spolupráce a prepojení na západ púšťajú do vojnového dobrodružstva.

Odpoveď môžeme hľadať v predchádzajúcim rokov politiky Západu, USA a NATO. Ukrajina je krajinou v zóne vplyvu Ruska. Ale nie v zmysle predchádzajúcich storočí, kde si panovníci hľadeli rozširovať ríše a vazalské krajiny, aby zväčšovali svoju moc. Dnes, v dobe smrtiacich zbraní na veľké vzdialenosti je extrémne dôležité mať pri hraniciach neutrálne alebo spriatelené krajiny. Ambície NATO zapojiť Ukrajinu do vlastnej sféry je pre Rusko neprijateľnou hrozbou. Naviac dnešná vláda  a radikáli v nej sa netajili snahou vypovedať zmluvu o umiestnení ruskej základne v Sevastopole, ktorá je pre prežitie Ruska v dnešných hraniciach absolútne kľúčová.

Rusko má záujem o priateľskú, prípadne vojensky neutrálnu Ukrajinu. Podľa mňa ju nemá najmenší záujem anektovať, nakoniec, dnešné ekonomické zdroje Ruska ledva stačia na prežitie samotnej krajiny. Nestabilná a nepriateľská Ukrajina je to posledné, čo si Rusi želajú na svojich hraniciach. Ovšem dnešný stav sa stabilitou nedá nazvať ani náhodou.

Myslím, že je v záujme USA vytvoriť situáciu, kde je možné podobným scenárom ako veľakrát predtým v iných krajinách prebrať moc pomocou podpory nepokojnosti ľudí. A že Ukrajina je skutočne na pokraji priepasti, nemožno pochybovať. V krajine vláda rozkradla všetko, čo nebolo pribité napriek tomu by zrejme nepadla bez mohutnej propagandy a pomoci Západu po nepodpísaní (krajne nevýhodnej) asociačnej zmluvy.

Pre Západ to bola v podstate win-win situácia. Ak krajina upadne do chaosu, postihne to Rusko a keď získaju moc reprezentanti podporovaní Západu, dostanú do daru celú krajinu (a vyženú Rusov). Plány o podpore zapojenia Ukrajiny do NATO boli politickým ignorantstvom, nereflektujúcimi zmenenú situáciu za posledných desať rokov, keď sa Rusko opäť stalo silou, s ktorou treba rátať. NATO dnes nie je obrannou alianciou Západu ako to bolo v päťdesiatych rokoch. V prvom rade je vojenským nástrojom USA. Snaha zapojiť Ukrajinu do NATO a destabilizovať ju je záujmom USA, nie Európy. Prevrat, ktorého sme boli svedkami za účasti západných politikov nemal s demokraciou nič spoločné a zapojenie neonacistov do organizácie jeho podpory je neospravedlniteľné. 

Hoci neverím, že anexia Krymu bolo nevyhnutnou vecou zo strany Ruska a tiež si myslím, že to Putin časom ešte oľutuje, rozhodne nemienim trpieť slepotou a nevidieť maslo na hlave Západu. Zdá sa však, že obsadenie Krymu je dnes trvalé a nezvratné. Nikto s tým nedokáže spraviť nič. Môžeme len rozmýšľať čo ďalej.

Dnes sa objavujú články a názory, že Rusov treba potrestať a v čele tohto úsilia je USA. Áno, Európa sa musí zjednotiť. Áno, Rusov treba zastaviť. Áno, Európa musí byť mocná a pevná. V tom majú autori týchto proklamácií úplnú pravdu.

Ale Európa to musí chcieť a spraviť sama. Bez USA. Európska Únia je najväčšie hospodárske spoločenstvo na svete a tomuto musia zodpovedať aj jej ozbrojené sily a strategická doktrína. Putin rešpektuje silu, ale je mu na smiech vojenský bezmocný pudlík štekajúci pri jeho nohách. A bolo by načase, aby sa Európa pri obrane svojich strategických záujmov správala ako zodpovedný partner. Ak chceme aby niekto rešpektoval naše záujmy, musíme sa správať rovnako. Ukrajina je „buffer zone“ nárazníkové pásmo pre Rusko ale aj pre Európu. Malo by byť v záujme oboch spoločenstiev vytvoriť stabilnú demokraciu, ktorá bude ťažiť z blízkosti Ruska a Európy.

Komu naopak stabilita nevyhovuje je USA. USA v rámci svojich geopolitických cieľov potrebujú aby Rusko bolo jednak zovreté obojkom amerických spojencov a vojenských základní, potrebujú aby okolo Ruska boli protiraketové základne, ktoré budú vedieť eliminovať strategické jadrové zbrane odvetného úderu a jednak aby sa muselo zaoberať deštruktívnym pôsobením nepokojov na hraniciach. Príkladom je podpora islamského terorizmu v Rusku, kde je úloha spojenca USA Saudskej Arábie dostatočne známa. Nechať USA aby bolo vedúcou silou pri hľadaní východiská bude znamenať len jedno – Európa, Rusko a Ukrajina sa budú navzájom ničiť hospodárskymi sankciami a možno aj ozbrojenými akciami, kde sa navzájom všetci oslabia a ťažiť z toho bude len jedna strana. Zhodou okolností práve tá, ktorá celý konflikt eskaluje.

Preto treba prevziať opraty riešenia krízy európskymi krajinami, prestať sa správať ako americký prívesok, odzbrojiť radikálov a spolu s Rusmi hľadať riešenie na deeskaláciu situácie. Rozhodne netreba štrngať zbraňami, ale s chladnou hlavou zistiť postoje protivníka a konať.

Európa má svoje záujmy, nezávislé na plánoch amerického spojenca a to by mala reflektovať aj jej zahraničná politika. Nemyslím si, že je nevyhnutné trvať na hospodárskych sankciách. O trhy nepríde Amerika, naopak, ona sama ich získa, Amerika takisto príde len o malú časť toho, čo postihne Európu. Samozrejme treba prehodnotiť diverzifikáciu zdrojov a prepravných trás surovín, byť opatrnejší ale aj otvorenejší pri plánovaní obchodov s Rusmi. Ale pragmaticky povedané – Rusi neprežijú bez európskeho know-how a investícií, potrebujú peniaze za predaj ropy a zemného plynu na nasýtenie ľudí a naopak, Európa sa hospodársky prepadne po náhlom odrezaní od ruskej surovinovej základne a vymení len závislosť na ruských surovinách za závislosť na amerických, alebo Američanmi kontrolovaných zdrojoch.

Sankcie a hospodárska vojna nie je ani v záujme tých o koho (vraj) v prvom rade ide – ľud Ukrajiny. Občanom tejto veľkej krajiny pomôže mier, spolupráca, investície, odzbrojenie radikálov a rešpektovanie názorov všetkých obyvateľov. Pretože v dnešnej vláde nemá 8 miliónov Rusov z východu prakticky žiadne zastúpenie. Obchodná vojna s Ruskom by Európu priviedla k prepadu hospodárstva a tak by nebolo ani na nutnú pomoc Ukrajine.

Do budúcna treba razantne posilniť zbrojenie a vytvoriť systém skutočnej kolektívnej bezpečnosti európskych krajín – postavený na záujmoch Európy a v jej prospech.